Ježiš prišiel, aby nám ‘dal život v hojnosti’. (Jn 10, 10) A tento život v hojnosti je pre naše telo, myseľ a ducha. Svätý Pavol hovorí: „Aby sa zachoval váš duch neporušený a duša i telo bez úhony, keď príde náš Pán Ježiš Kristus.” (1 Sol 5, 23).

Veľmi často sa nachádzame v stave, že nie sme schopný zažívať tento život v hojnosti, ktorý nám prišiel Ježiš dať. V knihe žalmov čítame: „V temnotách a v tieni smrti sedeli, sputnaní biedou a železom, lebo sa vzopreli Božím výrokom a zámery Najvyššieho zavrhli. Preto ich srdce útrapami pokoril, ostali nevládni a bez pomoci… Na ceste neprávosti rozum stratili a trpeli za svoje priestupky. Každý pokrm sa im sprotivil a priblížili sa až k bránam smrti.“ (Ž 107 10-12; 17-18)

Ak sme však po ‘nasýtení sa strukmi, čo žerú svine’ (porov. Lk 15-16) pripravení vrátiť sa k rozumu a rozhodneme sa vrátiť do Otcovho domu, môžeme zažiť Pánovu odpúšťajúcu lásku a milosrdenstvo.

Žalmista zdieľa svoju vlastnú skúsenosť: „Pretože som mlčal, chradli mi kosti a celý deň som nariekal… ako v letných páľavách vyschla mi sila. Vyznal som sa ti zo svojho hriechu a nezatajil som svoj priestupok. Povedal som si ‘Vyznám Pánovi svoju neprávosť.’ A ty si mi odpustil zlobu môjho hriechu.” (Ž 32, 3-5)

Cirkev stanovuje účel sviatosti pokánia takto: „Pán Ježiš Kristus, lekár našich duší i našich tiel, ktorý ochrnutému odpustil hriechy a vrátil telesné zdravie (porov. uzdravenie ochrnutého, Mk 2, 1-12), chcel, aby jeho Cirkev mocou Ducha Svätého pokračovala v jeho diele uzdravovania a spásy, a to aj voči svojim vlastným členom.” (KKC 1421) Preto keď sa zmŕtvychvstalý Pán v prvý deň týždňa zjavil apoštolom v zamknutej miestnosti, im povedal: „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.” Potom na nich dýchol a povedal: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú mu zadržané.” (Jn 20, 21-23)

Svätý Pavol bol pripočítaný k apoštolom po tom, ako mal videnie Ježiša, ktorý mu zveril osobitné poslanie, na ktoré s celým srdcom odpovedal. Dobre si bol vedomý významu tejto sviatosti. „Zveril nám službu zmierenia. Veď v Kristovi Boh zmieril svet so sebou… A nám odovzdal slovo zmierenia. Sme teda Kristovými vyslancami a akoby Boh napomínal skrze nás. V Kristovom mene prosíme: Zmierte sa s Bohom!“ (2 Kor 5, 18-20) Preto sa táto sviatosť volá ‘sviatosť zmierenia’.

Pán si uvedomil našu ľudskú prirodzenosť, že sme ‘všetci zhrešili’ (Rim 3, 23; 1 Jn 1, 8), a ustanovil túto sviatosť svojho milosrdenstva a milosti. Môže sa však stať, že stratíme zmysel pre hriech. Poukázal na to blahoslavený pápež Ján Pavol II.: „Necitlivosť na hriech je najväčšou pohromou tejto dnešnej generácie. Cez proroka Izaiáša Pán hovorí: ‘Beda tým, čo vravia zlému dobré a dobrému zlé…’ (Iz 5, 20) „Predstavme si, že máme vo fľaši jed a nalepili sme na ňu nálepku s nápisom ‘jed’. Ak niekto túto nálepku dá dole a nahradí ju nálepkou ‘med’, jed stále ostáva jedom. Podobne, či pripustíme, že hriech je hriechom alebo nie, hriech ostáva hriechom.

Ak si myslíme, že sa môžeme vyspovedať priamo Bohu bez prostredníctva kňaza, nebezpečenstvo ľudskej mysle ‘zľahčovať hriech alebo robiť hriechu ústupky’ tu zotrváva. Ježiš prikázal „“Koho hriechy odpustíte, sú odpustené, koho hriechy zadržíte, sú zadržané.” Ak nenasledujeme spôsob, ktorý nám prikázal Ježiš, potom berieme na seba zodpovednosť za hľadanie odpustenia spôsobom, AKÝ CHCEME MY, NIE AKÝM ho chcel Ježiš.

Nie je pre moderného človeka pokušením hľadať a dostať odpustenie a zablúdiť vo svojej vlastnej tvrdohlavosti a hriechu, napriek tomu, že mu Boh dal svoj spôsob, ako získať odpustenie?

Ľudská prirodzená vlastnosť je taká, že keď urobíme chybu, ospravedlňujeme sa. A naše srdce sa upokojí, keď sa dozvieme, že je nám odpustené. Keď pri svätej spovedi počujeme slová rozhrešenia, sme si dvojnásobne istí, že naše hriechy odpustil Pán, lebo práve Ježiš dal túto moc apoštolom a ich nástupcom (Jn 20, 23; 2 Kor 5, 19-20).

Ježiš nie len odpúšťa naše hriechy, ale zabúda na naše hriechy, aby sme nemuseli žiť s pocitom viny našich minulých hriechov.

„Ale ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti.“ (1Jn 1, 9). „Zľutujem sa nad ich neprávosťami a na ich hriechy si už nespomeniem.“ (Hebr 8, 12). „Teraz teda už niet odsúdenia pre tých, čo sú v Kristovi Ježišovi.“ (Rim 8, 1).

Cirkev učí, že aby bola svätá spoveď platná, máme verne vykonať päť krokov. Platnosť svätej spovede nezáleží na spovedníkovi, ale na kajúcnikovi, ktorý nasleduje tieto kroky:

1. Spytovať si svedomie vo svetle Božieho slova – zvlášť vzhľadom na desať Božích prikázaní (Ex 20, 2-17; KKC 2084-2557), na päť cirkevných prikázaní (KKC 2041-2043), Pristupovanie ku sviatosti zmierenia so spytovaním svedomia zvyšuje naše uvedomovanie si hriechu, čo nás povedie k druhému kroku.

2. Oľutovať svoje hriechy – Pokánie bolo ústredným Ježišovým učením. Ježiš na samom začiatku svojho verejného vystúpenia povedal: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu.“ (Mk 1, 15) Bez úprimného ľutovania svojich hriechov nemôžeme mať skúsenosť s kráľovstvom. Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní učeníkom pripomenul to, čo je napísané vo Svätom písme: „…v jeho mene sa bude všetkým národom hlásať pokánie na odpustenie hriechov.” (Lk 24, 47) Keď poslucháči počuli prvé Petrovo kázanie po zoslaní Ducha Svätého, „bolesť im prenikla srdce a povedali Petrovi a ostatným apoštolom: ‘Čo máme robiť bratia?’ Peter im povedal: ‘Robte pokánie a nech sa dá každý z vás pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov …’” (Sk 2, 37-38) Neskôr Peter vo svojej reči v Šalamúnovom stĺporadí znovu napomínal: „Kajajte sa teda; obráťte sa, aby sa zotreli vaše hriechy a prišli časy osvieženia od Pána.“ (Sk 3, 19-20)

3. Rozhodnúť sa nespáchať znovu hriech. Sväté písmo ako aj Cirkev jasne učia, že svätá spoveď nie je ‘povolením znovu hrešiť’. „Synu, zhrešil si? – nerob to viac! – ale odpros aj za predošlé viny, aby ti ich odpustili. Ako pred jedovatým hadom, tak utekaj pred hriechom, lebo ak sa k nemu priblížiš, privinie ťa k sebe. Jeho zuby sú ako zuby levov, ktoré zabíjajú duše ľudí.“ (Sir 21, 1-2) Ježiš povedal žene, ktorú pristihli pri cudzoložstve: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!“ (Jn 8, 11) „Medzi úkonmi kajúcnika je na prvom mieste ľútosť. Je to ‘bolesť duše nad spáchaným hriechom a jeho zavrhnutie s predsavzatím viac nehrešiť’.“ (KKC 1451)

4. Vyznať svoje hriechy kňazovi. Cirkev učí, že „vyznanie hriechov kňazovi tvorí podstatnú časť sviatosti pokánia.“ (KKC 1456)

5. Konať pokánie, ktoré uloží kňaz. „Rozhrešenie odstraňuje hriech, ale neodstraňuje všetky nezriadenosti, ktoré hriech spôsobil. Hriešnik zbavený hriechu musí ešte nadobudnúť plné duchovné zdravie. Musí teda urobiť niečo viac, aby odčinil svoje hriechy: musí primeraným spôsobom ‘zadosťučiniť’ za svoje hriechy alebo ich ‘odpykať’. Toto zadosťučinenie sa volá aj ‘pokánie’.“ (KKC1459)

Každá sviatosť je viditeľným znakom, cez ktorý sa neviditeľná Ježišova milosť vlieva do našich životov. „Jeho milosť obnovuje, čo v nás hriech pokazil.“ (KKC 1708) Ako povedal svätý Augustín: „Každý, kto vyznáva svoje hriechy, už spolupracuje s Bohom. Boh vás obviňuje z vašich hriechov. Ak sa z nich aj vy obviňujete, ste spojení s Bohom. Človek a hriešnik sú takpovediac dve skutočnosti: keď počujete ‘človek’ – je to to, čo vytvoril Boh, keď počujete ‘hriešnik’ – je to to, čo vytvoril sám človek. Zničte to, čo ste vytvorili, aby mohol Boh zachrániť to, čo on vytvoril. Keď začnete mať odpor k tomu, čo ste vytvorili, práve vtedy sa začínajú vaše dobré diela, pretože sa obviňujete z vašich zlých diel. Začiatkom dobrých diel je spoveď zo zlých diel. Konáte pravdu a prichádzate ku svetlu.“

„Cieľom a účinkom tejto sviatosti je teda zmierenie s Bohom. U tých, čo prijímajú sviatosť pokánia so skrúšeným srdcom a s nábožnosťou, zvyčajne zavládne pokoj a spokojnosť svedomia spolu so silnou duchovnou útechou. Sviatosť zmierenia s Bohom spôsobuje totiž pravé ‘duchovné vzkriesenie’, prinavracia dôstojnosť a požehnania života Božích detí, z ktorých najvzácnejším je priateľstvo s Bohom.“ (KKC 1468).

Mary Pereira

Ježiš povedal: “Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života.“ (Jn 8, 12) Ježiš, ’Slovo sa stalo telom’, prebýval medzi nami a ukázal nám Svetlo života. On je ‘pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka.’ (Jn 1, 9) V ňom niet tmy, lebo on je Boh a Boh je Svetlo. Ježiš žil Otcovo slovo a stal sa svetlom sveta.

Keďže Božie slovo odhaľuje Božiu prirodzenosť, je svetlom. „Tvoje slovo je svetlo pre moje nohy a pochodeň na mojich chodníkoch.“ (Ž 119, 105) Keď žijeme Božie slovo, podieľame sa na Božej prirodzenosti, a tak sa stávame svetlami a odrážame Božiu prirodzenosť. Kým KEĎ NEPOSLÚCHAME BOŽIE SLOVO A ŽIJEME SEBECKY, stávame sa tmou a podieľame sa na charaktere zlého.

Čo je teda tma? Je to neposlúchnutie Božieho slova a vyjadrenie svojej sebeckej povahy. Následne zraňujeme seba i druhých a tento účinok prechádza ďalej na spoločnosť a na prichádzajúce generácie.

Tam, kde je tma, potrebujeme svetlo. Ježiš povedal učeníkom: „Vy ste svetlo sveta.“ (Mt 5, 14) Svetlo a tma, ktoré mal Ježiš na mysli, nie je doslovné denné svetlo a nočná tma. Existujú skutky svetla a skutky tmy, ako je kráľovstvo svetla a kráľovstvo tmy. Svätý Ján to vysvetľuje: „Kto hovorí, že je vo svetle, a nenávidí svojho brata, je ešte stále vo tme. Kto miluje svojho brata, ostáva vo svetle.“ (1Jn 2, 9-10)

Ježiš, ako svetlo sveta, prišiel, aby vložil do našich sŕdc svoje Božské svetlo. O postojoch Božieho kráľovstva – čo je kráľovstvo svetla – učil vo svojej reči na vrchu. Štýl života kráľovstva svetla popisujú najmä kapitoly päť, šesť a sedem Matúšovho evanjelia. Ježiš, počnúc blahoslavenstvami, pokračuje vo vyzdvihovaní hodnôt Božieho kráľovstva, ktoré sú v protiklade k hodnotám tohto sveta.

Krátko sa zamyslime nad tým, čo Ježiš učí: „Nehnevaj sa na svojho brata ani sestru, nepovedz nikomu ‘ty blázon’, necudzolož myšlienkou, slovom ani skutkom, nebuď neverný manželskému partnerovi, neprisahaj, neodporuj tomu, kto robí zlo, miluj svojich nepriateľov a modli sa za tých, ktorí ťa prenasledujú, konaj skutky lásky skryto a nie na obdiv, maj detinskú dôveru v Boha, ktorý je naším Otcom, modli sa k nemu a dôveruj mu vo všetkých svojich potrebách, neposudzuj ani nekritizuj druhých… Stručne povedané, na to, ako máme zaobchádzať jeden s druhým, nám Boh dal zlaté pravidlo: „Vo všetkom robte druhým tak, ako chcete, aby oni robili vám.“

Každý Ježišov učeník je povolaný k tomu, aby bol ‘múdrym mužom, ktorý počúva tieto jeho slová a uskutočňuje ich.’ (Mt 7, 24) Keď žijeme takými životmi, stávame sa svetlom sveta a odrážame Ježišovo svetlo vo svojich životoch. Pretože Kristovo evanjeliové učenie, ktoré napísali štyria evanjelisti, je neznáme, sme povolaní byť piatym živým evanjeliom. Veľa ľudí okolo nás ignoruje hodnoty kráľovstva svetla. Zámerne alebo nie, vedome alebo nie, mnohí žijú v kráľovstve tmy. Ako povedala bl. Matka Tereza: „Namiesto preklínania tmy, zapáľme sviečku.“. Namiesto toho, aby sme sa trápili, znepokojovali alebo boli sklamaní z tých, čo ‘žijú vo tme’ nenávisti, nečistote, nenásytnosti, závisti, závislosti, okultizmu a podobne, žime hodnoty kráľovstva a žiarme medzi nimi ako svetlo. „Svetlo vo tmách svieti.“ (Jn 1, 5) Ako hovorí svätý Pavol: „Lebo sme Kristovou ľúbeznou vôňou pre Boha uprostred tých, čo sú na ceste spásy, i tých, čo idú do záhuby.“ (2 Kor 2, 15) Pavol vpíjaním hodnôt kráľovstva plne do svojho života, mohol dať svoj život ako vzor pre druhých. „Napodobňujte ma, ako aj ja napodobňujem Krista.“ (1 Kor 11, 1)

Toto poslanie byť ‘svetlom sveta’ je teraz naliehavé, lebo v životoch ľudí tma dominuje omnoho viac než kedykoľvek predtým. Diela tmy sa prejavujú v životoch ľudí rozličnými spôsobmi: „smilstvo, nečistota, chlipnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné.“ (Gal 5, 19-21) Napriek tomu nemôžeme strácať nádej. Treba nám naďalej konať dobro, ktoré je ‘naším štýlom života’. (Ef  2, 10)

„Lebo to je Božia vôľa, aby sme robili dobre, a tak umlčali nevedomosť nerozumných ľudí.“ (1 Pt 2, 15) My, ako Kristovi učeníci, „nie sme vo tme… Veď my všetci sme synmi svetla a synmi dňa. Nepatríme noci ani tme.“ (1 Sol 5, 4-5) Sme vyzvaní: „oblečte si hlboké milosrdenstvo, láskavosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť. Znášajte sa navzájom a odpúšťajte si, ak by mal niekto niečo proti druhému.“ (Kol 3, 12-13). Tak sa staneme požehnaním pre druhých. Áno, „zhoďme teda skutky tmy a oblečme sa do výzbroje svetla.“ (Rim 13, 12)

Oblečme si túto výzbroj svetla, najprv vo svojom dome, potom vo svojom susedstve, na svojom pracovisku a v spoločnosti ako celku, lebo Ježiš povedal: „Keď zostúpi na vás Svätý Duch… budete mi svedkami v Jeruzaleme i v celej Judei aj v Samárii až po samý kraj.“ (Sk 1,8) Na tejto pozemskej púti máme len krátky život. „Naša vlasť je v nebi.“ (Flp 3, 20) V porovnaní s naším večným životom je náš život tu len ako kvapka vody v oceáne. Kiežby sme boli kvapkami lásky, radosti, pokoja a požehnania v živote iných a plnili tak poslanie, ktoré nám bolo zverené – byť ‘svetlom sveta’, ktoré teraz hľadá cestu v tme hriechu, beznádeje, nezmyselnosti a zmätku. Nasledujme šlapaje Ježiša, ktorý povedal: „Kým som na svete, som svetlo sveta.“ (Jn 9, 5). Áno, toto poslanie môžem splniť, len keď kráčam cez túto zem. „Deň čo deň sa povzbudzujme, kým trvá to ‘dnes’, aby nikoho z nás nezatvrdilo mámenie hriechu.“ (Hebr 3, 13)

„Ani lampu nezažnú a nepostavia pod mericu, ale na svietnik, aby svietila všetkým, čo sú v dome. Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 5, 15-16)

Zaspievajme si pri tom:

‘Pane, svetlo Tvojej lásky svieti
Svieti uprostred tmy
Ježiš, Svetlo sveta, svieť na nás
Osloboď nás pravdou, ktorú nám teraz prinášaš
Svieť na mňa, svieť na mňa.
Svieť, Ježiš svieť
Naplň túto zem Otcovou slávou
Žiar, Duchu žiar,
Zapáľ naše srdcia ohňom
Teč, rieka teč
Zaplav národy milosťou a milosrdenstvom
Vydaj zo seba Svoje Slovo,
Pane, a nech je svetlo’.

Mary Pereira

„Apoštoli povedali Pánovi: ´Daj nám väčšiu vieru!´“ (Lk 17, 5). Otec chlapca s hluchým a nemým duchom po tom, ako ho Pán vyzval, Pánovi povedal: „Verím. Pomôž mojej neviere!“ (Mk 9, 24) Pri obrade krstu sa kňaz katechumena pýta: „Čo si žiadaš?“ Odpoveď znie: „Vieru.“ Vo sviatosti krstu teda dostávame vieru, ale potrebujeme v tejto viere rásť. Vidíme, ako apoštoli žiadajú Pána, aby im pomohol rásť vo viere. Aj my sa potrebujeme denne modliť za vzrast vo viere. „A je to Duch Svätý, ktorý dáva milosť viery.“ (KKC 1102). Sme povolaní žiť vieru od svojho krstu až po svoju smrť.

My však žijeme v čase, keď sa viera zo života mnohých stráca. Ježiš to vopred vedel, a tak sa pýtal: „Keď príde Syn človeka, nájde vieru na zemi?“ (Lk 18,8)

Ľudia si obyčajne myslia, že viera je číre intelektuálne chápanie, čo je viera teoretická a nie viera, akú máme uplatňovať vo svojom každodennom živote. Preto naša viera nie je v našom praktickom živote účinná. Naša viera sa stáva účinnou vtedy, keď žijeme to, v čo teoreticky veríme.

Čo je viera? Sväté písmo hovorí, že „viera je základom toho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme.“ (Hebr 11, 1). Vo Vyznaní viery vyznávame a vyhlasujeme túto vieru v ‘istote vecí, v ktoré dúfame, a v presvedčení vecí, ktoré nevidíme’: „Verím v Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme, i v Ježiša Krista, jeho jediného Syna, nášho Pána… v odpustenie hriechov, vo vzkriesenie tela a v život večný.“ Môžeme vyznávať, že veríme, no naše skutky to napriek tomu nemusia odrážať!

Svätý Jakub hovorí: „Veríš, že Boh je jeden? Dobre robíš. Ale aj diabli veria, a trasú sa.“ (Jak 2, 19). Z tohto vyplýva, že len veriť v Boha nestačí. Ak „verím v Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme…“ mal by som odpovedať na túto vieru tým, že ho budem milovať a vzdávať mu česť, úctu a poklonu.

Katechizmus Katolíckej cirkvi nás učí: „Viera je teologálna čnosť, ktorou veríme v Boha a vo všetko, čo nám povedal a zjavil a čo nám svätá Cirkev predkladá veriť, pretože Boh je Pravda sama.“. (KKC 1814)

Pouvažujme nad niektorými vecami, „čo Boh povedal a zjavil“:

• „Som, ktorý som… Ja som Pán, tvoj Boh… Nebudeš mať iných bohov okrem mňa… Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou… Povedal som vám, že zomriete vo svojich hriechoch, ak neuveríte, že Ja Som…“ (Ex 20, 2-3; Mt 22, 37; Jn 8, 24)

Verím a odpovedám na toto Božie zjavenie? Ako odpovedám na túto vieru?

• „Láskou odvekou som ťa miloval, preto som ti zachoval priazeň.“ (Jer 31, 3)
• „…si drahý mojim očiam, vzácny a ja ťa milujem…“ (Iz 43, 4)
• „Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba.“ (Iz 49, 15)

Ak verím v túto lásku svojho Boha Stvoriteľa, prečo by som mal byť stiesnený a skleslý z nedostatku lásky od rodičov a od ostatných?

• „Buď silný a udatný, neboj sa a neľakaj sa… Veď Pán, tvoj Boh, je s tebou pri všetkom, čo podnikneš.“ (Joz 1, 9)
• „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ (Mt 28, 20)

Zažívam vždy u seba Božiu prítomnosť?

Ak verím v tieto Bohom zjavené pravdy, môj vzťah k Bohu, k sebe samému a k druhým bude iný. „Viera je odpoveď človeka Bohu.“ (KKC 26) Musím odpovedať na tieto pravdy vo svojich myšlienkach, presvedčeniach a správaní. Vidíme mnohých ľudí ako žijú v smútku alebo v komplexe menejcennosti, lebo ich iní nemilovali a nevážili si ich. Mnohí sú ranení odmietnutím od svojich rodičov. Mnohí žijú v strachoch rozličných druhov… Neukazuje nám toto náš nedostatok viery v Boha a v to, čo nám „povedal a zjavil?“ Potrebujeme rásť vo viere cez modlitbu a rast v poznaní Božieho slova. Potom budeme mať vierou naplnené svoje prejavy.

Boh nie je ľudskou bytosťou, že by klamal, alebo smrteľnou, že by menil svoj postoj. On prisľúbil, a neurobí to? Povedal, a nesplní to?“ (Num 23, 9). Čokoľvek Pán „povedal a zjavil“, sa v mojom živote stáva skutočnosťou, ak odpovedám na pravdu vo viere.

Svätý Pavol hovorí, že ‘štít viery’, je jednou z dôležitých zbraní, ktoré v našom duchovnom boji potrebujeme používať. Týmto pancierom „budeme schopní uhasiť všetky ohnivé šípy zloducha.“ (Ef 6, 16) V Pánových prisľúbeniach potrebujeme používať štít viery, byť presvedčení o jeho láske a vyjsť z negatívnych pocitov. Tu sa vplyv zlého ‘uhasí’. Viera v Pána a v jeho nikdy nechybujúce Slovo môže ‘zadusiť plamene zlého’, ktoré prichádzajú vo forme pokušení a iných negatívnych postojov.

Niekoľko praktických tipov:

Keď nepriateľ preukazuje pochybnosti o Božom slove, mal by som mať vieru, že Boh nehovorí lži a je vždy verný svojim prísľubom. (Num 23 ,19; Mk 13, 31)

Keď ma nepriateľ pokúša túžbami sveta, mal by som mať vieru, ktorá mi pripomína, že pre večné šťastie stojí za to obetovať časné pôžitky, ktoré sa pominú.

Keď ma nepriateľ zvádza na klzké okultné chodníky, mal by som mať vieru, že jedinou cestou je Ježiš a že keby som aj získal celý svet, nemal by som z toho osoh, ak by som stratil dušu. (Mt 16, 26)

Keď ma zviera depresia pre moje skazené detstvo, lebo ma odmietli a nechceli, mal by som mať vieru v Božie slovo, že „hoci by ma opustili otec aj mať, Pán sa ma predsa ujme.” (Ž 27, 10 tiež Iz 49, 15)

Keď ma ochromuje myšlienka, že nie som na nič dobrý, viera v Božie slovo, že ‘som Božie dieťa’ (1 Jn 3, 1) a som ‘drahý jeho očiam, vzácny a on ma miluje’ (Iz 43, 4), by mi mala pomôcť prijať sa, pretože som osobným dielom Boha.

Keď mám strach a nedostatok dôvery, moja viera v Božie slovo by ma mala pozdvihnúť: „Buď silný a udatný, neboj sa a neľakaj sa! Veď Pán, tvoj Boh, je s tebou pri všetkom, čo podnikneš!” (Joz 1, 9) „Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje.” (Flp 4, 13)

Takto je naša viera v Božie slovo a naše konanie podľa neho protijedom na taktiku zlého.

Raz prišla za mnou jedna pani a podelila sa so mnou o svoju bolesť a žiaľ, pretože ju kedysi jej manžel nazval ‘opicou’. Od toho dňa stratila svoj vlastný obraz, nechcela sa pozrieť do zrkadla a stále chodila so zvesenou hlavou. Povedal som jej, aká je jej dôstojnosť pred očami Boha, lebo je ‘zrenicou jeho očí’, a povedal som jej, aby si prečítala Izaiáša 43, 4. Začala žiariť radosťou. Uvedomila si pravdu, že pre jej Boha Stvoriteľa, ktorý je jej skutočným manželom (Iz 54, 5), je vzácna a cenná, aj keď v očiach jej pozemského manžela je ako ‘opica’.

Áno, nemali by sme byť iba poslucháčmi a čitateľmi Božieho slova, ale veriť v Slovo a odpovedať na neho vo svojich myšlienkach, slovách a skutkoch. Taký by mal byť náš vierou naplnený život. „Bez viery je totiž nemožné páčiť sa Bohu.” (Hebr 11, 6). V evanjeliovom podobenstve o uzdravení ženy, ktorá dvanásť rokov trpela na krvotok, nachádzame ženu s vierou: „Ak sa dotknem čo len jeho odevu, ozdraviem.” (Mt 9, 21). „Pristúpila odzadu, dotkla sa obruby jeho šiat a hneď prestala krvácať.” (Lk 8, 44). Na to Ježiš povedal: „Niekto sa ma dotkol, lebo som pocítil, že zo mňa vyšla sila.” (46). Naša viera je práve to, čo odomyká Božiu silu. Musíme vyznať pravdy svojej viery, veriť v nich a podľa nich konať.

Svätý Pavol hovorí: „Teda viera je z hlásania a hlásanie skrze Kristovo slovo.” (Rim 10, 17). Aj Cirkev nás učí: „Slovom spásy… sa živí v srdci veriacich viera… Ohlasovanie Božieho slova sa neobmedzuje iba na poučenie, ale vyžaduje odpoveď viery ako súhlas a záväzok vzhľadom na zmluvu medzi Bohom a jeho ľudom.“ (KKC 1102)

„Viera je nezaslúžený dar, ktorý Boh dáva človeku. Tento neoceniteľný dar môžeme stratiť. Svätý Pavol upozorňuje Timoteja: „aby si bojoval dobrý boj, aby si mal vieru a dobré svedomie, ktoré niektorí odvrhli a stroskotali vo viere.“ (1 Tim 1, 18-19). Aby sme žili, rástli a vytrvali vo viere až do konca, musíme ju živiť Božím slovom a musíme prosiť Pána, aby nám ju zveľaďoval. (KKC 162)

Každý dar a talent, ktorý sme dostali od Boha, máme používať a rozmnožovať (porov. podobenstvo o talentoch). Sme zodpovední žiť svoju vieru a pomáhať iným vzrastať vo viere, ako hovorí svätý Pavol: „A čo si počul odo mňa pred mnohými svedkami, zveruj spoľahlivým ľuďom, ktorí budú schopní učiť aj iných.“ (2 Tim 2, 2). Toto je spôsob ako šíriť vieru. Nemôžeme teda strácať čas. Satan podvádza tým, že nám chce zobrať Božie slovo a tak aby sme stratili vieru. „A ak je naše evanjelium ešte zahalené, je zahalené tým, čo idú do záhuby. Im, neveriacim, boh tohto veku zaslepil mysle, aby im nezažiarilo svetlo evanjelia o Kristovej sláve, ktorý je obrazom Boha. (2 Kor 4, 3-4)

„Ale viera nie je úkon osamotený. Nik nemôže veriť sám, tak ako nik nemôže žiť sám. Nik si nedal vieru sám, tak ako si nik nedal sám život. Veriaci prijal vieru od iných a má ju zasa odovzdať iným. Naša láska k Ježišovi a k ľuďom nás pobáda hovoriť o našej viere iným. Každý veriaci je akoby ohnivkom vo veľkej reťazi veriacich. Nemohol by som veriť, keby ma nepodopierala viera iných. Ja zasa svojou vierou pomáham udržiavať vieru iných.” (KKC 166)

Páter Raniero Cantalamessa, OFMCap, kazateľ pápežskej kúrie, pri vysvetľovaní ‘podobenstva o talentoch’ (Mt 25, 11-28) povedal: „Viera dneška a sviatosti sú talentami, ktoré sme my, kresťania, dostali. Ako využívame tieto talenty?

Ovocie prirodzených talentov sa pre nás stane bezvýznamným, keď zomrieme. Ovocie duchovných talentov nás nasleduje do večnosti a získava nám súhlas Božieho súdu: „Dobre vykonané, dobrý a verný sluha.“

Mary Pereira

Názov ´Corpus Christi´ je latinský výraz pre ´Kristovo Telo´. Sviatok Kristovho Tela (Božie Telo) sa slávi vo štvrtok po nedeli Najsvätejšej Trojice alebo v nasledujúcu nedeľu. Je to slávenie pravdy o ´premenení podstaty´ chleba a vína na Kristovo Telo a Krv počas svätej omše. Eucharistická procesia je mimoriadnym znakom slávenia tohto sviatku a pápež Martin V. a Eugen IV. ju obdarovali odpustkami.

Zavedenie Corpus Christi do kresťanskej liturgie ako sviatku sa pôvodne udialo v 13. storočí vďaka prosbe augustiniánskej mníšky Juliany z Liege. Juliana si od skorej mladosti uctievala Najsvätejšiu sviatosť a stále túžila po osobitnom sviatku na jej počesť. Vraví sa, že táto jej túžba vzrástla videním Cirkvi, keď sa jej zjavila ako spln mesiaca, ktorý zanechával jedno tmavé miesto, čo naznačovalo, že taký liturgický sviatok chýba. V roku 1208 na pokyn Pána oznámila svojmu kňazovi spovedníkovi svoje prvé videnie a tiež, aby žiadala o zavedenie sviatku Corpus Christi. Videnie sa opakovalo ďalších dvadsať rokov. V roku 1263 pápež Urban IV. skúmal požiadavku eucharistického zázraku v Bolsene, kde konsekrovaná hostia začala krvácať. V roku 1264 vydal pápežskú bulu, ktorou sa Corpus Christi stal sviatkom v celom latinskom obrade. Bol to úplne prvý, pápežom schválený sviatok v histórii latinského obradu.

Ide o sviatok, ktorý je zameraný len na svätú Eucharistiu. „Svätá Eucharistia je zdrojom a vrcholom kresťanského života.“ (II. Vatikánsky koncil, Lumen Gentium) Ako učí Katechizmus katolíckej cirkvi, je obetou, lebo sprítomňuje (robí prítomnou) obetu na Kríži (1366). Slávením Eucharistie hlásame, že Ježiš neodišiel zo sveta. Nenechal nás samých.

„Ježiš vedel, že nadišla jeho hodina odísť z tohto sveta k Otcovi. A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti.“ (Jn 13, 1) Eucharistia je v podstate najplnší akt vďačnosti, ktorú vopred stvárnil Melchizedech a ktorá našla svoje naplnenie v Ježišovej obete. Každá svätá omša je účasťou na Ježišovej obete a jej slávením, ale sviatok Corpus Christi  je príležitosťou na mimoriadne uvedomenie si Eucharistie: „Toto robte na moju pamiatku.“ (Lk 22, 19)

„A tak vždy, keď budete jesť tento chlieb a piť tento kalich, zvestujete Pánovu smrť, kým nepríde. (1 Kor 11, 26) Svätý Pavol nám týmito slovami pripomína, že slávenie ´Pánovej večere´ je dokumentom Kristovej vykupiteľskej obety. Ako povedal blahoslavený pápež Ján Pavol II. vo svojej homílii pri ohlásení Roku Eucharistie, „existuje úzky vzťah medzi ´budovaním Eucharistie´ a ´hlásaním Krista´… My znovu prežívame túto nádhernú skutočnosť pri liturgii Corpus Christi, počas ktorej Cirkev nielenže slávi Eucharistiu, ale slávnostne ju nesie v procesii, pričom verejne hlása, že Kristova obeta je pre spásu sveta.“

Vo sviatosti krstu dostávame Ducha Svätého. Dostávame aj úrad žiť život podľa Krista s pomocou ´darov posvätenia´ (Iz 11, 2), ktoré nám Duch Svätý dáva v krste. Vo svätej Eucharistii sme živení sviatostným Kristovým telom a krvou. Sme premieňaní tým, čo jeme a pijeme, aby sme sa sami stali mystickým Kristovým telom. Vyživovaní Kristovým telom a krvou sme ´vyslaní´ žiť jeho prítomnosť v dnešnom svete. ´Prijať s vierou dar jeho Eucharistie znamená prijať jeho samého.´ (KKC 1336) „Ako ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa.“ (Jn 6, 57) Blahoslavená Matka Tereza, blahoslavený pápež Ján Pavol II. a svätí a mučeníci počas storočí by mohli byť znamením Ježišovej prítomnosti vo svete pre tento ´nevýslovný dar´. (2 Kor 9, 15)

Tak ako povedal Benedikt XVI.na Zelený štvrtok vo svojej kázni pri svätej omši z 21. 4. 2011, vyzývajúc nás: „Ježiš túži po nás, čaká na nás. Ale čo my? Túžime skutočne po ňom? Dychtíme po tom, aby sme sa s ním stretli? Túžime ho stretnúť, stať sa s ním jedno a prijať dary, ktoré nám ponúka vo svätej Eucharistii? Alebo sme ľahostajní, zmätení a zaneprázdnení inými vecami?

Máme všetky dôvody na to, aby sme slávili tento liturgický sviatok Corpus Christi, aby sme ďakovali Bohu za jeho neopísateľný dar a žili svoju vieru v hlásaní pravdy.

Tento rok sme mali to privilégium zúčastniť sa slávenia svätej Eucharistie a zjednotiť sa v eucharistickej procesii v istom kostole v Bratislave na Slovensku. Boli sme povzbudení počtom prítomných, ktorí zaplnili veľký kostol, a eucharistickou procesiou s ´malými anjelikmi´, ktorí boli oblečení v šatách, ktoré mali na svojom prvom svätom prijímaní, a hádzali kvety na uctenie Pána. Napriek dažďu ľudia išli za Pánom v procesii a klaňali sa mu pri štyroch rozličných oltárikoch, ktoré boli pripravené vonku na verejnom mieste.

Takéto udalosti nie sú také bežné v dnešných dňoch, ale na dôležitosť tohto sviatku by sme nemali zabúdať. Je to veľmi výnimočná a nezabudnuteľná príležitosť, keď si všetci môžeme spomenúť na deň svojho prvého svätého prijímania a prijímania svojich detí. Účasť na takýchto liturgických sláveniach klesá. Pre nás všetkých je však tento sviatok skutočnou výzvou, aby sme si svoju vieru udržali živú.

Mary Pereira

Trojica je tajomstvom viery v úzkom zmysle slova, totiž jedným z tajomstiev skrytých v Bohu, „ktoré nemôžu byť poznané, ak ich Boh nezjaví“. Boh nepochybne zanechal určité stopy svojho trojičného Bytia vo svojom stvoriteľskom diele a vo svojom Zjavení za čias Starej zmluvy. Ale hĺbka jeho Bytia ako Najsvätejšej Trojice je tajomstvo, ktoré je nedostupné samému rozumu, ba aj viere Izraela pred vtelením Božieho Syna a zoslaním Ducha Svätého. (Katechizmus katolíckej cirkvi 237)

V knihe Genezis, kapitola 1,26 čítame: Nato Boh povedal: „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby!“ Boh nepovedal: „Urobím…“ To naznačuje, že Boh je spoločenstvo osôb. Taktiež kresťanská rodina je spoločenstvo osôb, znak a obraz spoločenstva Otca a Syna v Duchu Svätom. ( CCC 2205). Ako niektorý teológovia vysvetľujú,-„Stvorenie bolo jednotným rozhodnutím Trojjediného Boha.: Rozhodnutie prišlo od Otca, bolo splnené Jeho Synom Ježišom a sila prišla od Ducha Svätého.“

Tajomstvo Svätej Trojice bolo dokonale zjavené na začiatku Ježišovho verejného  účinkovania, keď sa dal pokrstiť : „ Keď Ježiš bol pokrstený, a následne vystúpil z vody, zrazu sa pred ním otvorilo nebo a on zhliadol Božieho Ducha, v podobe holubice zostupovať k nemu. A z neba zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie.“(Mt 3, 16-17)Trojičný charakter Jedného Boha je zjavený hneď v prvej knihe Biblie a svetu je zvestovaný skrze Ježišov krst. Na konci svojho pozemského účinkovania ,tesne pred Nanebovstúpením, Ježiš prikázal svojím apoštolom: „ Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ (Mt 28,19). „Zosielam na vás, čo sľúbil môj Otec; ostaňte v meste, dokiaľ nebudete vyzbrojený mocou zhora.“

Trojica je božské tajomstvo, ktoré ľudským rozumom a poznaním nie je možné chápať. Jeden príbeh hovorí o tom ako Svätý Augustín chodil na pláž rozjímať o Svätej Trojici.. Raz uvidel chlapca, ktorý si do piesku vykopal jamku a prinášal do nej vodu z oceánu. Sv.Augustín sa ho opýtal: “Čo to robíš?“ „Chcem naliať celý oceán do tejto jamky.“ „To je nemožné, oceán sa nezmestí do takej malej dierky,“ povedal sv. Augustín. Chlapec odpovedal: “Ani ty nemôžeš pochopiť Trojicu svojím malým mozočkom a predsa  sa o to pokúšaš. Príbeh končí tak, že chlapec zmizol, pretože sv.Augustín hovoril s anjelom.

Katechizmus katolíckej cirkvi učí (234): Tajomstvo Najsvätejšej Trojice je ústredným tajomstvom kresťanskej viery a kresťanského života. Je to tajomstvo Boha, aký je sám v sebe. Toto tajomstvo je teda prameňom všetkých ostatných tajomstiev viery a svetlom, ktoré ich osvetľuje. Je najzákladnejším a najpodstatnejším učením v „hierarchii právd“ viery.

Katolícka viera znamená: „Katolícka viera je v tom, že uctievame jedného Boha v Trojici a Trojicu v jednote a pritom nemiešame osoby ani nerozdeľujeme podstatu: lebo iná je osoba Otca, iná Syna a iná Ducha Svätého; ale jediné je božstvo Otca, Syna a Ducha Svätého, rovnaká je ich sláva a rovnako večná veleba.(KKC 266).“

Každú modlitbu, osobnú, či spoločnú počas svätej liturgie začíname aj končíme, „ v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.  V modlitbe vyznania viery vyznávame svoju vieru v Trojicu, „Verím v Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme, verím v Ježiša Krista, jeho jediného Syna, nášho Pána, ktorý sa počal z Ducha Svätého … … Verím v Ducha Svätého … „. Zakaždým, keď robíme znamenie kríža, vyznávame, že patríme, Trojjedinému Bohu skrze náš krst.

Sv. Caesarius z Arles prehlásil, že „viera všetkých kresťanov spočíva v Trojici.“ Sme pokrstení v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Význam sviatosti krstu, nie je v ponorení do vody, ale v ponorení do života Najsvätejšej Trojice. Počas obradu sviatosti krstu, kedy nás kňaz pomaže na čele posväteným olejom, a povie : „Pomazávam ťa v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“. Pred prijatím sviatosti, rodičia a krstní rodičia dieťaťa (alebo u dospelých priamo príjemca krstu), na otázku pozostávajúcu z troch častí, či veria v Otca, Syna a Ducha Svätého odpovedajú: „áno“.

Katechizmus učí (263):  Zoslanie Ducha Svätého, ktorého Otec posiela v Synovom mene a ktorého Syn posiela „od Otca“ (Jn 15,26), zjavuje, že on je s nimi ten istý jediný Boh. „Jemu sa spolu s Otcom a Synom vzdáva poklona a sláva.“ V Eucharistickej modlitbe II sa cirkev modlí „všetka svätosť prichádza od Otca, skrze Syna Ježiša Krista a skrze pôsobenie Ducha Svätého.“ Božské osoby sú neoddeliteľné v tom čo sú, sú neoddeliteľné aj v tom, čo konajú.(KKC 267) Boh poslal do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: „Abba Otče!“ (Gal 4,6) „Ale Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal.“(Jn 14,26)

Ježiš povedal: „A Otec nikoho ani nesúdi, ale všetok súd odovzdal Synovi, aby si všetci ctili Syna tak, ako si ctia Otca. Kto si nectí Syna, nectí si ani Otca, ktorý ho poslal“ (Jn 5,22-23) “Kto popiera Syna nemá ani Otca. Kto vyznáva Syna, má aj Otca.(1 Jn 2,23). Kto verí v Božieho Syna , má svedectvo v sebe. Kto neverí Bohu, robí ho luhárom, pretože neuveril svedectvu, ktoré vydal Boh o svojom Synovi. A toto svedectvo je, že Boh nám dal večný život a tento život je v jeho Synovi. Kto má Syna, má život; kto nemá Syna, nemá Boží život.(1 Jn 5,10-12)..

Duch Svätý je láska Otca a Syna. A preto, keď Otec a Syn sú Jedno, ich jednotu  vytvára  Duch Svätý. „Sám Duch spolu s našim duchom dosvedčuje, že sme Božie deti.“(Rim 8,16) “ Nik nemôže povedať „Ježiš je Pán,“  iba ak v Duchu Svätom“(1Kor 12,3).

Máme tú česť žiť život v jednote s Trojicou. Ježiš povedal: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok.“(Jn 14,23) Svätý Pavol nám pripomína, že sme „chrámom Ducha Svätého“ (1 Kor 3,16; 6,19)

Otec, Syn, Duch Svätý , trojjediný pravý Boh, uctievame ťa. Ďakujeme ti Otče, lebo Ty si nás stvoril a my sme od teba úplne závislí. Ďakujeme ti Otče, že si nám poslal svojho jediného Syna, aby nás vykúpil. Ďakujeme ti Duchu Svätý, za to, že prebývaš v našich srdciach a  premieňaš nás na Ježišov obraz.

P. JMK

Ľutujeme, táto stránka je dostupná len v English a Deutsch.

Ľutujeme, táto stránka je dostupná len v English a Deutsch.

Ľutujeme, táto stránka je dostupná len v English a Deutsch.

Ľutujeme, táto stránka je dostupná len v English a Deutsch.

Ľutujeme, táto stránka je dostupná len v English.