„Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému.“

Boli sme pokrstení v Otcovi, Synovi a Duchu Svätom. Ako keď sa ponárame do vody, tak sa ponárame do života Otca, Syna a Ducha Svätého; prechádzame od svetského života k Božiemu životu. Tento záväzok si pripomíname zakaždým, keď sa prežehnávame svätenou vodou. Na ceste k Bohu totiž musíme zaprieť sami seba a zrieknuť sa svojej sebeckosti, aby sme mali podiel na živote vzkrieseného Krista. „Alebo neviete, že všetci, čo sme boli pokrstení v Kristovi Ježišovi, v jeho smrť sme boli pokrstení? Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom.“ (Rim 6,3-4)

Najsvätejšia Trojica – A. de Pereda (WGoA)

Najsvätejšiu Trojicu si môžeme predstaviť na príklade pozemských vecí: slnko vyžaruje teplo a svetlo; nemôžeme oddeliť teplo od svetla ani svetlo od slnka, a takisto nemôžeme oddeliť Otca od Syna ani od Ducha Svätého. Cirkevní otcovia vysvetľujú Najsvätejšiu Trojicu na príklade stromu, ktorý má korene, kmeň a konáre s listami a ovocím. Všetky tri časti tvoria jeden strom. Vo všetkých troch prúdi tá istá miazga, ale koreň nie je kmeňom ani konárom. Rovnako aj Otec, Syn a Duch Svätý sú tri osoby, ale jeden Boh. Krstom a životom podľa Božieho slova a učenia Cirkvi vstupujeme do života Syna, ktorý je jedno s Otcom a Duchom Svätým.

Boli sme tiež stvorení na obraz trojjediného Boha, pretože máme ducha, myseľ a telo. Duch je tou najhlbšou podstatou, ktorá má vládnuť nad našou mysľou a telom. Tak ako život Otca je v Synovi a v Duchu Svätom, život trojjediného Boha môže potom vstúpiť do všetkých oblastí nášho života a umožniť nám, aby sme mali podiel na božskej prirodzenosti.

Kresťanský život spočíva v úplnej závislosti od tohto jediného Boha, pretože on nás stvoril a dal nám život. On nám dáva všetko, čo potrebujeme na našej ceste životom a vedie nás k zjednoteniu s ním, a to je naším cieľom v pozemskom živote aj v tom ďalšom. Vždy máme na výber: môžeme žiť v svetskej bezbožnosti a nezávislosti, ktorá nás vzďaľuje od Božieho života, alebo môžeme žiť v úplnej závislosti od trojjediného Boha, ktorý nám dáva podiel na Božom živote.

Život v úplnej závislosti od trojjediného Boha vyjadruje našu vieru, že on nás stvoril – a teda v ňom žijeme, hýbeme sa a sme. „Lebo v ňom žijeme, hýbeme sa a sme“ (Sk 17,28 a). Keď to zakúsime, s radosťou môžeme aj druhých nabádať, aby žili tak, ako nás učil Ježiš. On takto poveril svojich veriacich učeníkov: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ (Mt 28,18-20). Skrze úprimné pokánie a obrátenie sme povolaní k životu v spoločenstve s trojjediným Bohom, v ktorom je plnosť života – zakúšanie neba na zemi. „Milosť Pána Ježiša Krista a láska Božia i spoločenstvo Svätého Ducha nech je s vami všetkými.“ (2 Kor 13,13).

P. JMK

V knihe Exodus, kapitola 12, verše 21-23 sa dočítame o tom, ako Izraeliti prvýkrát slávili sviatok Paschy. Boh im povedal: „Zachovajte teda toto ustanovenie, lebo je to príkaz, ktorý platí pre teba a pre tvoje deti naveky!“ (Ex 12,24) Po určitom čase Izraeliti s Božou pomocou a pod Mojžišovým vedením odišli z Egypta a prešli cez Červené more. Prišli až k úpätiu vrchu Sinaj, kde sa Boh zjavil Mojžišovi a prostredníctvom neho Boh dal Izraelitom Desatoro. Stalo sa to na piaty deň po prechode cez Červené more. Prechod cez Červené more je symbolom toho, ako Izraeliti zanechali hriech Egypta (nevieru, uctievanie modiel a bezbožný život) a ako putovali po púšti sprevádzaní Bohom (ktorý bol cez deň v oblačnom stĺpe a v noci zase v ohnivom stĺpe; dal im vodu zo skaly a mannu – chlieb z neba). Prechod cez Červené more možno dokonca prirovnať ku krstu, „ktorý teraz nás zachraňuje. Nie tým, že odstraňuje telesnú špinu, ale vyprosuje u Boha čisté svedomie pre zmŕtvychvstanie Ježiša Krista“ (porov. 1 Pt 3,21).

Ústami proroka Ezechiela Boh povedal: „Svojho ducha vložím do vášho vnútra a spôsobím, že budete kráčať podľa mojich nariadení, zachovávať moje výroky a plniť ich.“ (porov. Ez 36,27). Toto proroctvo sa naplnilo na Turíce, keď na učeníkov vo večeradle zostúpil Duch Svätý. Tri roky Ježišovho učenia a predpovede o jeho umučení, smrti a zmŕtvychvstaní, ktoré učeníci počúvali priamo od Ježiša, im „prechádzali iba hlavou“. S príchodom Ducha Svätého sa im však zapísali do srdca. Preto Ježiš povedal: „Je pre vás lepšie, aby som odišiel. Lebo ak neodídem, Tešiteľ k vám nepríde. Ale keď odídem, pošlem ho k vám.“ (Jn 16,7) Ježiš vedel, že pre učeníkov bolo nesmierne dôležité, aby prijali Ducha Svätého.

Turíce – J. I. Mildorfer (WGoA)

Ježiš je pravý Baránok paschy a obetovanie baránka paschy Izraelitmi bolo iba znakom Ježišovej smrti na kríži. Svojou smrťou a zmŕtvychvstaním Ježiš vykúpil ľudstvo z „hriechu Červeného mora“. Na štyridsiaty deň po svojom zmŕtvychvstaní Ježiš vystúpil do neba. Od tej chvíle sa Panna Mária, apoštoli a učeníci modlili za zoslanie Ducha Svätého, ako im Pán prikázal (porov. Lk 24,49). Ježiš poslal svojho vlastného ducha od Otca – Ducha Svätého, ktorý v ňom prebýval a pôsobil cez neho počas jeho života na zemi. Ježiš chcel, aby tento Duch prebýval aj v jeho učeníkoch, aby sa stali Kristovým telom, v ktorom môže tento Duch pôsobiť naveky a pretvárať ich na jeho podobu. Musíme byť vnútorne pripravení (porov. Jn 14,15-16; Sk 2,38; 3,19-20) a modliť sa, aby nás Duch Svätý znova naplnil.

Turíce sa nazývajú aj Sviatok týždňov alebo Sviatok žatvy, ktorý sa spomína v knihe Levitikus 23,15-16. Boh pripravoval svet ako taký a špeciálne Izraelitov, aby prinášali ovocie svätosti. Turíce sú naplnením tejto túžby, keď Duch Svätý, Duch svätosti, zostúpil na spoločenstvo veriacich a zanechal im ovocie Ducha Svätého. Cirkev nám preto slávením Turíc pomáha vrátiť sa do momentu, kedy Boh dal Kristovho ducha jeho učeníkom – každému členovi Cirkvi. S príchodom Ducha Svätého sa Cirkev ako spoločenstvo veriacich stala Kristovým telom a chrámom Ducha. Pri liturgickom slávení sviatku Turíc si hlbšie uvedomme túto dôstojnosť a poslanie. Dovoľme Duchu Svätému, aby v nás pôsobil a aby sa v nás prejavilo ovocie, dary a charizmy, ktoré boli naplno rozvinuté u Ježiša. Ježiš povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Aj ten, kto verí vo mňa, bude konať skutky, aké ja konám, ba bude konať ešte väčšie, lebo ja idem k Otcovi.“ (Jn 14,12)

Svätý Jakub píše: „Pozrite: aj roľník čaká na vzácnu úrodu zeme a trpezlivo čaká, kým nedostane včasný i neskorý dážď“ (Jak 5,7). Neskorý dážď je pre úrodu oveľa blahodarnejší. Neuspokojme sa iba s „dažďom jeho Ducha“, ktorého sme už dostali, ale horlivo hľadajme a usilujme sa o neskorý dážď Ducha Svätého v našom osobnom živote, rodine, spoločenstve aj v celej Cirkvi.

P. JMK

„Nech sa vám srdce nevzrušuje! Veríte v Boha, verte aj vo mňa.“ (Jn 14,1)

Ježiš počas svojho verejného účinkovania predpovedal učeníkom svoje umučenie, smrť a vzkriesenie. Keď „Ježiš vedel, že nadišla jeho hodina odísť z tohoto sveta k Otcovi“ (Jn 13,1), bolo mu ľúto učeníkov a utešil ich slovami: „Nech sa vám srdce nevzrušuje! Veríte v Boha, verte aj vo mňa.“ Uisťuje ich, že sa vráti a vezme ich k sebe: „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. … Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja.“ (Jn 14,2-3)

„Nepokoj v srdci stláča človeka, láskavé slovo ho však rozveseľuje.“ (Prís 12,25) Náš milujúci Pán nechce, aby sme boli pre nič ustarostení ani znepokojení. (porov. Flp 4,6) Keď sa učeníci ocitli na rozbúrenom mori, preľakli sa, ale Pán ich vyzval, aby sa nebáli a verili v neho. On je s nami vždy, v každej životnej situácii, aby nás upokojil a posilnil.

Peter kráča po vode – A. Allori (zdroj WGoA)

Veľa ľudí sa bojí smrti. Smrti sa nikto z nás nevyhne. Žiadny lekársky či technický pokrok, diétna strava ani meditačné techniky nás nezachránia pred smrťou. Strach zo smrti pramení najmä z toho, že nemáme istotu v posmrtný život. Ľudstvo bolo stvorené pre večný život s Bohom. Smrť je len vstupnou bránou k tomuto večnému životu. Zároveň si však musíme uvedomiť, že Boh nám dal slobodnú vôľu. Nechce, aby sme boli bábkami v jeho rukách. Miluje nás a rešpektuje našu slobodu. Ak sa vo svojom pozemskom živote rozhodnem milovať Boha a žiť podľa jeho Slova, mám záruku večného života s Ním. Keď žijeme v dobrom vzťahu s milujúcim Bohom, dokážeme prijať smrť s radosťou a pokojom, pretože tvárou v tvár uvidíme Toho, ktorého sme milovali v tomto živote. „Milovaní, teraz sme Božími deťmi, a ešte sa neukázalo, čím budeme. Vieme však, že keď sa on zjaví, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je.“ (1 Jn 3,2) Tak ako svätý Pavol, aj my máme túžiť po spojení s Pánom v živote i v smrti. „Veď pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk.“ (Flp 1,21) Svätý páter Pio sa každý deň po prijatí svätého prijímania modlil: „Pane, zostaň so mnou, lebo v hodine smrti chcem zostať spojený s Tebou.“

Kresťan sa nemá znepokojovať ani strachovať zo smrti. Ježiš nám prisľúbil svoj pokoj. Jediné, čo musíme urobiť, je dôverovať Ježišovi a jeho prisľúbeniam. Boh je s nami aj vtedy, keď zomierame. Smrť nie je koniec, ale začiatok víťazného života s Bohom. John Milton to vyjadril slovami: „Smrť je zlatý kľúč, ktorý otvára palác večnosti tým, ktorí dôverujú v Krista.“ Modlime sa za tých, ktorí majú strach zo smrti, aby odpovedali na Pánovu láskavú výzvu a dôverovali mu. Každoročným slávením nádherných veľkonočných tajomstiev sa utvrdzujeme v presvedčení, že náš život je ukrytý s Kristom v Bohu, a preto máme myslieť na to, čo je hore, a nie na to, čo je na zemi (porov. Kol 3,2).

Pre tých, ktorí sú pripútaní k veciam tohto sveta, úplne zaujatí „svetskými vecami“, môže byť realita smrti „nočnou morou“! Zabudnime na to, čo je za nami a uháňajme za tým, čo je pred nami. Bežme k cieľu, za víťaznou cenou Božieho povolania zhora v Kristovi Ježišovi. (porov. Flp 3,13-14) „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.“ (1 Kor 2,9)

Mnohí ľudia v dnešnej dobe podliehajú panike z blížiaceho sa konca sveta. Mali by sme sa znepokojovať pri pomyslení na koniec sveta? Ježiš nám dal výstražné znamenia o konci sveta, no nie preto, aby sme sa znepokojovali a strachovali, ale aby sme sa pripravili a žili svoj život tak, aby sme sa mohli stretnúť s Pánom, keď príde „koniec“, či už tento „koniec“ nastane vo chvíli našej smrti alebo pri konci sveta. (Pozri tiež články „Znaky konca vekov“ a „Posledný súd“ v sekcii „Evanjelium“.)

Keďže tento život je pominuteľný, lebo „naša vlasť je v nebi“ (Flp 3,20), sústreďme sa len na plnenie našej povinnosti: „Boha sa boj a jeho prikázania zachovávaj, lebo to je (povinnosť) každého človeka.“ (Kaz 12,13) Prežívajme každý deň s radostným vedomím Pánovej lásky a priazne. Takto sa náš život plný radosti a pokoja (aj keď okolo seba badáme „znamenia konca sveta“) stane svedectvom pre ostatných. „Očakávame z neba jeho Syna, ktorého vzkriesil z mŕtvych; Ježiša, ktorý nás zachraňuje od budúceho hnevu.“ (porov. 1 Sol 1,10)

„Vo večnej pamäti bude spravodlivý, nebude sa báť zlej zvesti. Jeho srdce je pevné, dôveruje v Pána, bezpečné je jeho srdce, nebojí sa…“ (Ž 112,6-8) Áno, veľkú odmenu dosiahnu tí, ktorí milujú Pána a kráčajú po jeho cestách. Nemajme obavy z budúcnosti, lebo naša budúcnosť je bezpečná v Pánových rukách. Musíme sa len „spoľahnúť na Pána a dobre robiť a budeme bývať v svojej krajine a tešiť sa z bezpečia“. (porov. Ž 37,3)

Keď som bola mladé dievča, Boh ma viedol k rozhodnutiu, aby som zostala slobodná a mohla tak pracovať pre jeho kráľovstvo „nerušene pripútaná k Pánovi“ (porov. 1 Kor 7,35). Veľa mojich príbuzných a priateľov „sa strachovalo“ o moju budúcnosť. Pamätám sa, ako mi raz jedna rehoľná sestra povedala: „Možno si myslíš, že zostať slobodná je dobré. Teraz si mladá, zdravá a máš prácu. Ale keď budeš stará alebo chorá, budeš to mať ťažké. Ak vstúpiš do kláštora, ostatné sestry ti pomôžu. Alebo ak sa vydáš, bude ti pomáhať tvoj manžel a deti. Žiť ako slobodná je však z dlhodobého hľadiska riskantné.“

Dobrotivý Duch Svätý vo mne mi hneď pripomenul jeden verš a tej sestre som odpovedala slovami žalmistu: „Pán, ktorému som odovzdala svoju dôveru ešte v detstve, ma neodoženie v čase staroby a neopustí ma, keď mi sily ochabnú.“ (porov. Ž 71,9) Tie slová som vyslovila pred 30 rokmi. Odvtedy už som zostarla a občas na mňa doľahla choroba, ale Pán zostal verný svojmu prisľúbeniu po celý môj život. Čím viac dôverujeme Pánovi a jeho prisľúbeniam, tým viac požehnaný bude náš život.

„Nie nás, Pane, nie nás, ale svoje meno osláv pre svoje milosrdenstvo a pre svoju vernosť.“ (Ž 115,1)

Mary Pereira

Ľudstvo si musí uvedomiť, že Boh miluje každého a žiadny hriech, nech by bol akokoľvek veľký, nedokáže zabrániť človeku, aby sa vrátil späť k Pánovi, pretože On vždy čaká na návrat hriešnika. „Lebo Syn človeka prišiel hľadať a zachrániť, čo sa stratilo.“ (Lk 19,10) Prorok Joel pocítil Božiu nežnú lásku a milosrdenstvo, preto hlásal: „Boh je dobrotivý a milosrdný, trpezlivý a veľmi ľútostivý a môže odvrátiť nešťastie.“ (por. Joel 2,13) Nezáleží na tom, akí sme hriešni – vždy sa môžeme spoľahnúť na Božie milosrdenstvo. Jediné, čo musíme urobiť, je obrátiť sa k nemu a prosiť ho o milosrdenstvo. Jeho milosrdenstvo je väčšie než všetky naše hriechy. Svätý Pavol píše: „Ale kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť.“ (Rim 5,20) Milosrdensto nášho Boha je také ohromné, že Boh nás pozýva do náručia svojej milosrdnej lásky: „Poďte, pravoťme sa! – hovorí Pán. Ak budú vaše hriechy sťa šarlát, budú obielené ako sneh, ak sa budú červenať sťa purpur, budú ako vlna (biele). Ak budete povoľní a budete poslúchať, dobro zeme budete požívať. Ak sa však zdráhate a protivíte, meč vás pohltí, lebo hovorili ústa Pánove.“ (Iz 1,18-20)

Všemohúci Boh neustále zjavuje ľudstvu svoju nežnú lásku a milosrdenstvo prostredníctvom svojich vyvolených v dejinách spásy. V 20. storočí si vyvolil sestru Faustínu, jednoduchú, nevzdelanú poľskú rehoľníčku, aby ľudstvu pripomenul svoje milosrdenstvo. Svätá Faustína pôsobila v krakovskom kláštore, keď sa jej začal zjavovať Ježiš s posolstvami o milosrdenstve. Keď sa v roku 1953 modlila, aby sa Pán zľutoval nad istým mestom, ktoré chcel potrestať, zrazu uvidela Svätú Trojicu a pocítila v sebe silu Ježišovej milosti. A vtedy začala prosiť Boha o milosrdenstvo slovami, ktoré počula v duši:

„Večný Otče, obetujem ti telo a krv, dušu i božstvo Tvojho najmilšieho Syna a nášho Pána Ježiša Krista za naše hriechy i za hriechy celého sveta. Pre jeho bolestné umučenie maj milosrdenstvo s nami.“ (Denníček sv. Faustíny, 475)

Keď na druhý deň vchádzala do kaplnky, znovu počula ten vnútorný hlas, ktorý ju nabádal, ako má odriekať modlitbu, ktorú náš Pán nazval „korunka“. Tentoraz po slovách „maj milosrdenstvo s nami“ nasledovali ešte slová „aj s celým svetom“. Odvtedy sa túto modlitbu modlila takmer nepretržite. (476)

V nasledujúcich zjaveniach ju Pán žiadal, aby povzbudzovala ľudí k modlitbe korunky (1541) a zjavil jej, že kto sa bude modliť túto korunku s vierou, dosiahne mimoriadne prisľúbenia:

„Ktokoľvek sa ju bude modliť, dosiahne v hodine smrti veľké milosrdenstvo.“ (687)

„Keď sa túto korunku budú modliť pri zomierajúcich, postavím sa medzi Otca a zomierajúcu dušu nie ako spravodlivý Sudca, ale ako milostivý Spasiteľ.“ (1541)

„Kňazi ju budú podávať hriešnikom ako poslednú záchranu. Hoci by bol hriešnik najzatvrdlivejší, ak sa len raz pomodlí túto korunku, dosiahne milosti z môjho nekonečného milosrdenstva.“ (687)

„Ňou vyprosíš všetko, ak to, o čo prosíš, bude v zhode s mojou vôľou.“ (1731)

Z Denníčka sv. Faustíny sa teda začala šíriť osobitná pobožnosť Korunky k Božiemu milosrdenstvu do celého sveta. Hoci túto korunku sa môžeme modliť kedykoľvek, je vhodné modliť sa ju počas „hodiny veľkého milosrdenstva“, teda o tretej hodine popoludní, kedy si pripomíname Pánovo umučenie na kríži. Práve na kríži bol totiž prameň milosrdenstva otvorený dokorán pre každú dušu, keď podľa legendy stotník Longinus prebodol kopijou Ježišov bok.

Ježiš zjavil sv. Faustíne svoje prianie: „Túžim, aby sa Sviatok Božieho milosrdenstva slávil v prvú nedeľu po Veľkej Noci. Ľudstvo nenájde pokoj, kým sa neobráti s dôverou k môjmu milosrdenstvu.“ Pán jej takisto povedal, aby sa túto korunku modlila deväť dní pred Sviatkom Božieho milosrdenstva ako novénu. „V tejto novéne udelím dušiam všetky milosti.“ (796)

Sviatok Božieho milosrdenstva bol oficiálne uznaný Cirkvou 30. apríla v jubilejnom roku 2000, keď pápež Ján Pavol II. vyhlásil sestru Faustínu za svätú. Je dôležité, aby sme prijali celé posolstvo, ktoré nám Božie slovo zjavuje v túto druhú veľkonočnú nedeľu, ktorá sa odvtedy v Cirkvi nazýva „Nedeľa Božieho milosrdenstva“ (prvá nedeľa po Veľkej Noci).

Aby sa splnili Ježišove prisľúbenia, musíme ísť na svätú spoveď a na Sviatok Božieho milosrdenstva prijať sväté prijímanie. Ježiš povedal: „Kto v tento deň pristúpi k prameňu života, dosiahne úplné odpustenie hriechov aj trestov.“ (300) „Keď prichádzaš na svätú spoveď, mysli na to, že v spovednici ja sám čakám na teba, kňazom sa len zastieram, ale sám pôsobím v tvojej duši. Tu sa úbohá duša stretá s milosrdným Bohom. Povedz dušiam, že z tohto prameňa milosrdenstva môžu čerpať milosti jedine nádobou dôvery. Ak ich dôvera bude veľká, moja štedrosť bude bezhraničná.“ (1602)

Ježiš povedal: „Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo.“ (Mt 5,7) a „Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec!“ (Lk 6,36). „Súd bez milosrdenstva čaká totiž toho, kto nepreukázal milosrdenstvo. Ale milosrdenstvo sa vyvyšuje nad súdom.“ (Jak 2,13) Touto korunkou nám Pán zároveň pripomína našu povinnosť prejavovať si navzájom milosrdenstvo.

„Žiadam od teba skutky milosrdenstva, ktoré majú vyplývať z lásky ku mne. Milosrdenstvo máš svojim blížnym preukazovať vždy a všade, nemôžeš sa tomu vyhýbať ani sa vyhovárať, ani sa od toho oslobodiť.“ (742)

Milujúci Boh chcel, aby ľudstvo vedelo o Jeho milosrdenstve, kým príde súdiť svet. Keďže „chce, aby boli všetci ľudia spasení“ (1 Tim 2,4), ráčil nám dať túto pobožnosť ako „nádobu milosrdenstva“, cez ktorú sa Božie milosrdenstvo môže vylievať na celý svet. Je celkom príznačné, že Sviatok Božieho milosrdenstva sa slávi v druhú nedeľu po Veľkej Noci (na Druhú veľkonočnú nedeľu). Počas Veľkého týždňa Cirkev rozjíma o nekonečnom milosrdenstve Boha Otca, ktorý za nás obetoval svojho milovaného Syna. Otec miluje každého tak, ako miluje Ježiša (por. Jn 17,23). A preto každý jeden z nás je taký vzácny Otcovi, ktorý chcel, aby jeho Syn Ježiš odčinil moje hriechy svojím umučením a smrťou na kríži. Ježiš bol z lásky ku mne ochotný za mňa zomrieť. Uvedomujem si svoju cenu a prosím Ho o milosrdenstvo nad mojimi hriechmi?

Mary Pereira

Ľutujeme, táto stránka je dostupná len v English.

„Skúšajme ho potupou a mukami, aby sme poznali jeho pokojnosť a vyskúšali jeho pevnotu.“ (Múd 2,19)

Bičovanie Krista – Caravaggio

Keď robíme druhým dobre, zvyčajne dostaneme nejaké zadosťučinenie. Všetci sme stvorení, aby sme konali dobro. „Veď sme jeho dielo, stvorení v Kristovi Ježišovi pre dobré skutky, ktoré pripravil Boh, aby sme ich konali.“ (Ef 2,10) Ale komu robievame dobre? Vari nie tým, ktorí nás milujú, oceňujú, čo pre nich robíme a sú nám vďační? Sme však pripravení naďalej robiť dobre aj tým, ktorí sú voči nám nevďační a urážajú nás?

Je pre nás ľahké robiť dobre tým, ktorí nás milujú, vážia si nás a prejavujú vďačnosť za to, čo pre nich robíme. Sme ochotní namáhať sa a prinášať kvôli nim obete. Sme si istí, že Pán to schvaľuje. V Knihe múdrosti nám však Pán ukazuje skúšku našej trpezlivosti a láskavosti. Ak dokážeme znášať potupu a muky od tých, ktorým robíme dobre, a naďalej im robiť dobre bez ohľadu na to, čo nám hovoria alebo robia, vtedy sme úspešne zvládli túto skúšku. Ak sa však hneváme, sme smutní a sklamaní kvôli nevďačnosti a urážkam druhých, vtedy sme v skúške zlyhali. Nezáleží na tom, čo robíme, ale aký máme postoj k ľuďom a ako sa správame k tým, ktorí nám odplácajú zlým (slovami a skutkami) dobré, čo sme pre nich spravili. Toto je meradlo našej trpezlivosti a láskavosti.

Ježiš je pre nás dokonalým vzorom. Asi 700 rokov pred Ježišovým príchodom prorok Izaiáš napísal: „Opovrhnutý a posledný z ľudí, muž bolestí, ktorý poznal utrpenie… On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti, na ňom je trest pre naše blaho a jeho ranami sme uzdravení.“ (Iz 53,3;5) Toto je proroctvo o Ježišovom utrpení na prvý Veľký piatok. Povznášajú sa naše myšlienky k tomuto „trpiacemu Božiemu služobníkovi“, keď  na nás doliehajú urážky, výsmech a zavrhnutie od ľudí, ktorým sme urobili dobre? „Jeho ranami sme uzdravení“. Takže keď znášame bolesť urážok, nevďačnosti a výsmechu druhých, aj my sa môžeme stať nástrojom ich uzdravenia a premeny.

Každý z nás sa chce vyhnúť utrpeniu v živote a nenávidíme ľudí, ktorí nám spôsobujú utrpenie. Ježiš však naopak miloval, robil dobre a modlil sa za všetkých, ktorí mu spôsobovali to najukrutnejšie a najbolestnejšie utrpenie. Jeho postoj k nim bol vždy plný lásky a záujmu. Ježiš chápal bezmocnosť a zaslepenosť ľudí, ktorí sa odplácali zlým za dobré, a predvídal aj následok ich zloby – zničenie Jeruzalema a tiež ich večné zatratenie. Preto mal s nimi zľutovanie. A tento vznešený, jedinečný postoj sa stal zdrojom uzdravenia pre druhých.

Konanie dobrých skutkov je samozrejme hodné chvály a nasledovania. Svätý Jakub píše: „Kto teda vie dobre robiť a nerobí, má hriech.“ (Jak 4,17) Preto musíme konať pokánie nielen za hriechy, ktoré sme spáchali (porušenie Desatora a cirkevných príkazov atď.), ale aj za zanedbanie dobrých skutkov. Boháč v podobenstve o Lazárovi a kňaz s Levítom v podobenstve o milosrdnom Samaritánovi boli odsúdení, pretože nevykonali dobro, ktoré mohli vykonať.

Ani tu však nemôžeme zastať, pretože na rebríku duchovného rastu musíme stúpať stále vyššie a vyššie. Takže vyhýbanie sa hriechom a zanedbávaniu dobrého ešte nie je posledný stupeň… Musíme stúpať až do výšin. Ježiš povedal: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.“ (Mt 5,48) Nazdávame sa, že sa máme snažiť o dokonalosť v štúdiu, práci či životnom štýle… Ježiš však mal na mysli, aby sme boli dokonalí v láske. V reči na vrchu Ježiš vyzýva učeníkov, aby milovali svojich nepriateľov (Mt 5,43-47) a na záver kázania im dal tento príkaz: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.“ (Mt 5,48)

Dokonalí v láske sa stávame vtedy, keď „kráčame cestou, ktorou kráčal Ježiš“ (porov. 1 Jn 2,6).  „…utrpenia, ktoré treba znášať, môžu mať tento zmysel: ,Na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev‘“ (KKC 1508; Kol 1,24). Keďže sme údmi Kristovho tela, mali by sme si osvojiť Kristov postoj. Tak môžeme byť naďalej živými údmi Kristovho tela. Keď skutočne milujeme tých, čo nás prenasledujú, prekonávame svoju sebeckosť a nezištne milujeme druhých pre ich vlastné dobro. Takýto postoj sa považuje za našu dokonalosť. Okrem toho ten istý Duch Svätý, ktorý pôsobil v Ježišovi počas jeho života na zemi, aby ho robil dokonalým človekom, prebýva aj v nás. Duch Svätý chce, aby sme naňho reagovali tak ako Ježiš. Vtedy sa stávame zjednotení s Kristom alebo podobní Kristovi. Každý nasledovník Krista je povolaný, aby znášal utrpenia od „zákerného nepriateľa“. Každý z nás má mnoho príležitostí či už v rodine alebo na pracovisku prejavovať tento Kristov postoj vo svojom živote. Vo svätej Eucharistii prijímame Ježišovo obetované telo a krv vyliatu za odpustenie našich hriechov. Kristus v Eucharistii chce vštepiť svoj postoj aj do nášho života. Môže byť azda nasledovník Krista nahnevaný, krutý či netrpezlivý vo chvíľach prenasledovania a nespravodlivého zaobchádzania?

Ježiš bol láskavý vo všetkých chvíľach prenasledovania. „Obetoval sa, pretože sám chcel, a neotvoril ústa; ako baránka viedli ho na zabitie a ako ovcu, čo onemie pred svojím strihačom, (a neotvoril ústa). … Pánovi sa však páčilo zdrviť ho utrpením…“ (Iz 53,7;10). Tak ako Ježiš položil svoj život ako obetu za hriechy ľudstva, aj my ponúknime svoj život ako výkupné za hriechy druhých tým, že budeme znášať neprávosť tak ako Ježiš – s láskavým a pokorným srdcom. Kristov Duch prinášal toto ovocie v Ježišovi (ako človeku) a keď budeme spolupracovať s pôsobením Ducha Svätého, bude prinášať toto ovocie aj v nás.

„Keď mu zlorečili on nezlorečil, keď trpel, nevyhrážal sa, to postúpil tomu, ktorý súdi spravodlivo.“ (1 Pt 2,23)

Fr. JMK, Mary Pereira

Ľutujeme, táto stránka je dostupná len v English.

Vstupujeme do ďalšieho pôstneho obdobia. Popolcová streda je začiatkom pôstu. Je pre nás výzvou na radikálne obrátenie a pokánie. Je to čas na skúmanie vlastného vnútra a kajúcnosť, aby sme sa pripravili na Veľkú noc. Väčšina kresťanov zvyčajne prikladá vážnosť začiatku pôstneho obdobia, idú na svätú omšu, kde dostanú na čelo krížik popolom, dodržujú pôst a zriekajú sa mäsa ako pokánie za svoje hriechy a previnenia.

Pôst a odriekanie, ktoré rozvíjajú sebadisciplínu a sebazaprenie, sú dobré duchovné cvičenia na odčinenie našich hriechov a duchovné znovuzrodenie, prehlbujú našu úplnú závislosť na Božej láske a milosti. Pápež Lev I. v 5. storočí zdôrazňoval, že „cieľom pôstu je rozvíjať čistú, svätú a duchovnú činnosť. Je to úkon spolupatričnosti, ktorý nás spája s Kristom, a úkon sebadarovania, ktorým ho nasledujeme v jeho dokonalej sebaobete.“

Prvá zmienka o Popolcovej strede pochádza z obdobia okolo roku 960. Názov Popolcová streda je odvodený od veľmi príznačného obradu, pri ktorom sa na čelo robí popolom znak kríža. Tento popol sa zvyčajne získava pálením palmových listov z predošlého roku (na Slovensku pálením bahniatok) a táto tradícia sa začala v 12. storočí. Dávanie krížika na čelo malo pripomínať duchovný znak alebo pečať, ktorú sme dostali pri krste a ktorá znamená, že sme sa vyslobodili z otroctva hriechu a diabla a stali sme sa spravodlivými služobníkmi Krista (Rim 6,3 a ďalej). Počas obradu po liturgických modlitbách sa popol pred použitím pokropí svätenou vodou.

Čo symbolizuje robenie krížika popolom na čelo? Keď naši prví rodičia Adam a Eva spáchali hriech, Boh povedal Adamovi: „V pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb, kým sa nevrátiš do zeme, z ktorej si bol vzatý, lebo prach si a na prach sa obrátiš!“ (Gn 3,19) Má nám pripomínať pominuteľnosť nášho života, aby sme si uvedomili, že náš pozemský život je len dočasný, lebo všetci sme pútnikmi do nebeskej vlasti (Flp 3,20). Na našej pozemskej ceste to musíme mať stále na pamäti a žiť dobrý život, aby sme dosiahli náš večný cieľ, pretože „nič poškvrnené nevojde do Božieho kráľovstva“ (Zjv 21,27).

Pozrime sa na niekoľko zmienok vo Svätom písme, kde sa hovorí o používaní popola na vyjadrenie ľútosti kajúcnika nad svojimi hriechmi.

V knihe Judita nachádzame tri prípady, kedy si ľudia sypú popol na hlavu na znak pokánia a prosby o Pánovo zľutovanie: „Všetci izraelskí muži i ženy a deti, ktorí bývali v Jeruzaleme, padli na zem pred chrámom, posypali si hlavu popolom a rozprestreli si vrecovinu pred Pánom.“ (Jdt 4,11-15; 9,1)

Pod vedením Júdu sa Izraeliti pripravovali na boj proti vojsku Antiocha Epifanesa, aby oslobodili zbedačený judský ľud a znovu získali svoju svätyňu. Zhromaždili sa, aby sa modlili a vyprosili si od Boha milosrdenstvo a zľutovanie. „Postili sa ten deň, obliekli sa do vrecovín, sypali si popol na hlavy a roztrhli si odev.“ (1 Mach 3,47; 4,39)

Ústami proroka Jeremiáša povedal Boh svojmu ľudu: „Dcéra môjho ľudu, opáš sa vrecovinou a váľaj sa v popole, sťa nad jedináčikom drž smútok, prehorkú žalobu“ (Jer 6,26). Keď Daniel prosil Pána, aby sa zľutoval nad Božím ľudom, „obrátil tvár k svojmu Pánovi, k Bohu, aby ho hľadal modlitbou a prosbami s pôstom, vrecovinou a popolom“. (Dan 9,3)

Hoci sa prorok Jonáš najprv búril proti Božiemu plánu, neskôr poslúchol Boží príkaz a kázal v meste Ninive, kde vyzýval ľudí k pokániu, aby unikli spravodlivému Božiemu trestu za ich hriešny život. „Mužovia z Ninive uverili Bohu, vyhlásili pôst a obliekli sa do vrecovín od najväčších po najmenších. Vec došla až k ninivskému kráľovi; i vstal zo svojho trónu, zhodil zo seba plášť, obliekol si vrecovinu a posadil sa do popola.“ (Jon 3,5-6)

Aj Ježiš poukazuje na používanie vrecoviny a popola na znak pokánia: „Beda ti, Korozain! Beda ti, Betsaida! Lebo keby sa v Týre a Sidone boli stali zázraky, ktoré sa stali u vás, dávno by boli robili pokánie v kajúcom rúchu a popole.“ (Mt 11,21; Lk 10,13)

V prvý deň pôstneho obdobia Cirkev v liturgii nabáda veriacich, aby sa  zriekli hriechu a konali skutky pokánia a zadosťučinenia. Počas celej liturgie Popolcovej stredy zaznieva výzva k obráteniu, zanechaniu hriechu a návratu k Ježišovi.

V prvom čítaní prorok Joel vyzýva jednotlivcov aj celé spoločenstvo, aby sa obrátili: „…nech sa trasú všetci obyvatelia zeme, lebo prichádza Pánov deň, áno, blízko je. Deň tmy a mrákavy, deň oblakov a víchrice.“ (Joel 2,1-2) Keď počúvame a čítame o posledných dňoch, neprepadajme panike, ale odpovedzme na výzvu: konajme pokánie a zmeňme svoj život. Matka Cirkev rok čo rok pozýva svojich veriacich, „aby sa obrátili k Pánovi pôstom, oplakávaním a ľútosťou“, a zároveň nám pripomína, že náš Boh je „dobrotivý a milosrdný, trpezlivý a veľmi ľútostivý a môže odvrátiť nešťastie“.

Milosrdný Pán nám ponúka toto posvätné pôstne obdobie, aby sme sa obrátili k Pánovi „roztrhnutím srdca, nie odevu“. (Joel 2,13)

V druhom čítaní nás svätý Pavol žiada, „aby sme sa zmierili s Bohom“. „Hľa, teraz je milostivý čas, teraz je deň spásy!“ (2 Kor 6,2) Pred niekoľkými rokmi sa pápež Benedikt XVI. takto prihovoril veriacim pri slávení Popolcovej stredy: „Štyridsaťdňové obdobie prípravy na Veľkú noc je priaznivý a milostivý čas, ako nám symbolizuje aj prostý obrad udeľovania krížika popolom na čelo a v liturgii je vyjadrený dvomi výrokmi: „Kajajte sa a verte evanjeliu“ a „Pamätaj, človeče, že si prach a na prach sa obrátiš“. Pokánie a obrátenie znamená zmeniť smerovanie našej životnej cesty. Obrátenie znamená plávať proti prúdu. Tento prúd predstavuje povrchný životný štýl, ktorý je premenlivý a klamlivý a často nás robí otrokmi zlého alebo väzňami morálnej priemernosti. Ale keď sa obrátime, smerujeme k vysokej úrovni kresťanského života a odovzdávame sa živému a zosobnenému Evanjeliu, ktorým je sám Ježiš Kristus. On je naším konečným cieľom a hlbokým zmyslom obrátenia, On je cesta, po ktorej sme všetci pozvaní kráčať k životu…“

Evanjelium nás vyzýva, aby sme zanechali svoj sebecký život zameraný len na seba a obrátili sa k núdznym a biednym. Všetko, z čoho máme v živote úžitok, je Božím darom. Svätý Pavol sa pýta: „Čo máš, čo si nedostal?“ (1 Kor 4,7) Ústami proroka Izaiáša Boh prehovoril: „Či nie to je pôst, ktorý sa mi ľúbi, keď rozviažete zväzky zločinné a roztvoríte zvierajúce putá, prepustíte zlomených na slobodu a rozlámete každé jarmo? Či nie, keď lámeš chudobným svoj chlieb, potulných bedárov zavedieš do domu, ak vidíš nahého, zaodeješ ho a pred svojím telom sa neskrývaš? Vtedy ako zora vypukne ti svetlo a uzdravenie ti náhle vyklíči: bude ťa predchádzať tvoja spravodlivosť a Pánova sláva uzavrie tvoje rady. … keď ponúkneš hladnému svoj súcit, ubitú dušu nasýtiš: vyjde vo tme tvoje svetlo a tvoja temnosť bude ako poludnie.“ (Iz 58,6-10)

Pôstne obdobie je výnimočný čas milosti, príležitosť na obrátenie a duchovný rast. Je logické, že začíname pôstne obdobie slávením Popolcovej stredy. Prostredníctvom obradu, keď nám kňaz robí na čelo krížik popolom, uznávame, že sme hriešnici a potrebujeme pokánie a duchovnú obnovu. Tak ako Jonáš odmietol Božie volanie a išiel vlastnou cestou, aj my sa často búrime proti Božiemu plánu. Boh vo svojej láske nám však dáva príležitosti, aby sme si uvedomili svoje chyby. Ale musíme odpovedať na Božiu výzvu k obráteniu.

Blahoslavený pápež Ján Pavol II. vo svojom príhovore k pôstnemu obdobiu v roku 1979 povedal: Pokánie neznamená len námahu, bremeno, ale aj radosť. Niekedy je to hlboká radosť ľudského ducha, potešenie, ktoré nikde inde nenájdeme. Zdá sa však, že dnešný človek už do istej miery stratil cit pre túto radosť. Stratil sa aj hlboký zmysel tej duchovnej námahy, ktorá nám umožňuje znovu objaviť samého seba v plnosti pravdy nášho vnútra. Naša civilizácia, najmä západný svet, ktorý je úzko spätý s rozvojom vedy a techniky, si uvedomuje potrebu rozumovej a fyzickej námahy. Vytratil sa však zmysel pre duchovnú námahu, ktorej plody pociťujeme vo svojom vnútri. Celé pôstne obdobie ako príprava na Veľkú noc je systematickou výzvou k tejto radosti, ktorá pramení z námahy vynaloženej na to, aby sme znovu našli samého seba. Nebojme sa podstúpiť túto námahu.“

Boh tiež hovorí o „radostnom pôste“ k prorokovi Zachariášovi. Pôstne dni niekoľkých mesiacov „budú pre Júdov dom plesaním, radosťou a veselou slávnosťou. Milujte však pravdu a pokoj !“ (Zach 8, 19)

Pán povedal jednému zo štyroch cherubínov: „Prejdi cez mesto, cez Jeruzalem, a urob značku Tau na čelá mužov, ktorí vzdychajú a jajkajú nad rozličnými ohavnosťami, ktoré sa uprostred neho dejú.“ (Ez 9,4)

Každá doba má svoje ohavnosti. Používanie antikoncepcie, zvýšená miera potratov, legalizácia homosexuality a manželstva s rovnakým pohlavím, neviazaný sex (spolužitie bez uzatvorenia manželstva), rozvody, strata viery a satanizmus, ako aj všetky škandály vo vnútri Cirkvi – to sú ohavnosti modernej doby. Keď vstupujeme do tohto slávnostného pôstneho obdobia, uvedomme si potrebu „vzdychať a jajkať“ nad týmito ohavnosťami. Využime túto príležitosť, ktorú nám Boh dáva, a prosme Pána, aby sa zmiloval nad nami aj nad celým ľudstvom. Prosme Ducha Svätého, aby sme otvorili svoj sluch aj srdcia pre Božie slovo, a tak ako Ninivčania aby sme sa úprimne kajali za naše zlé skutky a rozhodli sa obrátiť a nasledovať Božie cesty. Toto je zmysel Popolcovej stredy.

P. JMK, Mary Pereira

„Zastavme brutalitu, pozdvihnime ľudskosť.“ Plagát s týmto nápisom upútal moju pozornosť dnes ráno na ceste do kostola. Pojem brutalita označuje nesmierne surový alebo krutý čin spojený s fyzickým násilím alebo ubližovaním. Vidíme, že vo svete okolo nás je čoraz viac brutality. Každým dňom narastá skazenosť. To je v rozpore s plánom, ktorý má Boh s nami. Podľa plánu nášho milujúceho Boha by malo byť naším životným štýlom konanie dobra. „Veď sme jeho dielo, stvorení v Kristovi Ježišovi pre dobré skutky, ktoré pripravil Boh, aby sme ich konali.“ (Ef 2,10). Boh chce, aby sme žili v spoločenstve s ním a medzi sebou mali láskyplné vzťahy. Odkedy naši prví rodičia neuposlúchli Boha, vo svete sa šíri zlo. Toto šírenie zla vo svete zarmucuje srdce nášho Boha Stvoriteľa, ktorý je naším milujúcim Otcom. „Keď Pán videl, že ľudská neresť na zemi je veľká a že všetko zmýšľanie ich srdca je ustavične naklonené na zlé, Pán oľutoval, že stvoril človeka na zemi. Bol skormútený v srdci… “ (Gn 6,5-6)

Keď bol pôvodný Boží plán prekazený, Boh vo svojej láske a zľutovaní prisľúbil Spasiteľa, ktorý vykúpi ľudstvo z jeho skazenosti. Poslal svojho Syna Ježiša Krista ako Vtelené Slovo. „A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1,14), aby sme sa stali Božími deťmi. Keď človek, ktorý nevie plávať, spadne do mora, nemôže sa sám zachrániť. Boh vedel, že sa nedokážeme sami zachrániť pred našou skazenosťou. Keby ľudstvo zachránila hospodárska prosperita, Boh by nám poslal ekonóma; keby nás zachránil humor, poslal by nám zabávača; keby nás zachránila dobrá vláda, poslal by nám politika. Nie, Boh vo svojej múdrosti vedel, že ľudstvo potrebuje slobodu a vyslobodenie z otroctva hriechu a skazenosti, preto poslal svojho Syna ako Spasiteľa celého ľudstva.

Minulý mesiac som pred jedným nákupným centrom videla takúto reklamu: „Je tu dobrá správa pre všetkých. 30 % zľava na všetku elektroniku. Ponuka platí len do 31. decembra 2011.“ Vtedy som si spomenula na dobrú správu, ktorú zvestoval anjel pri narodení Ježiša Krista. Anjel povedal pastierom: „Nebojte sa. Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ Kristus Pán.“ (Lk 2,10-11) Táto dobrá správa je určená všetkým ľuďom všetkých čias. Keď Ježiša priniesli do chrámu, aby ho predstavili, Simeon ho vzal do náručia a velebil Boha slovami: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu.“ (Lk 2,28-32)

Ježiš nám prišiel zjaviť lásku Boha Otca, naučiť nás dobrote, dať nám plnosť života a zachrániť celé ľudstvo pred skazenosťou svojou smrťou na kríži. „…lebo si bol zabitý a svojou krvou si Bohu vykúpil ľudí z každého kmeňa, jazyka, ľudu a národa“ (Zjv 5,9). Ježiš neprišiel založiť nejaké náboženstvo či sektu. Prišiel, aby zmieril hriešne a skazené ľudstvo s Bohom Otcom. Ľudská skazenosť – v myšlienkach, slovách a skutkoch – nás môže len zničiť a pripraviť nás o pokoj. Keď anjel zvestoval dobrú novinu jednoduchým pastierom, velebil Boha chválospevom: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.“ (Lk 2,14)

V dnešnej dobe, keď mnohým ľuďom chýba v živote pokoj, by nás malo toto anjelovo posolstvo nabádať, aby sme si uvedomili, prečo sme stratili tento veľký Boží dar. Nie je to azda preto, že nemáme ochotu milovať Boha a našich bratov? Boha oslavujeme svojím životom, keď sme schopní odpúšťať, tolerovať, ospravedlňovať chyby druhých a byť láskaví. Boh nás požehná svojím pokojom, keď sme ochotní podeliť sa o svoj čas, talenty a prostriedky s núdznymi. Len keď máme túto ochotu, dokážeme získať priazeň v Božích očiach. A nesmiernou odmenou za našu ochotu je Pánov pokoj. Ježiš povedal: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam, ako svet dáva. Nech sa vám srdce nevzrušuje a nestrachuje.“ (Jn 14,27)

Ten, kto zažíva tento dar Kristovho pokoja, nedokáže byť brutálny ani násilný. Jeho život bude priezračný a bude odrážať milosrdenstvo, odpúšťanie a nežnú lásku svojho Pána Ježiša Krista. Keby ľudstvo prijalo Ježiša za Spasiteľa a nasledovalo jeho príklad, skončilo by sa všetko násilie, vykorisťovanie a iné zverstvá. Ježiš nás prišiel naučiť, ako máme byť tolerantní, odpúšťať a všetko zlé odplácať dobrým – a to nielen svojím učením, ale aj svojím životom a smrťou. Na kríži odpustil zločincovi a všetkým, ktorí sa mu vysmievali, zradili ho, zapreli, bičovali, tŕním korunovali a ukrižovali. Za všetkých sa modlil: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ Podľa tradície ešte aj rímsky stotník Longinus, ktorý prebodol Ježišovo srdce, bol uzdravený zo slepoty na jedno oko, keď mu do očí kvapla kvapka krvi z Ježišovho boku! Áno, Ježiš robil iba dobro až do poslednej chvíle svojho života na zemi. Ešte aj po vzkriesení zhromaždil všetkých sklesnutých apoštolov a dal im silu Ducha, aby pokračovali vo svojom poslaní. Nebol v ňom žiadny hnev ani zatrpknutosť, ale láska a súcit. Dokonca aj teraz po svojom nanebovstúpení, keď sedí po pravici Boha Otca, naďalej robí dobro celému ľudstvu. My sa len musíme naňho obrátiť, prijať ho za svojho Spasiteľa, odovzdať náš život jeho Kráľovstvu a poslúchať, čo nám hovorí.

Nestačí len povedať, že sme kresťania. Mali by sme si osvojiť Kristov postoj. „Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš“, píše sv. Pavol v liste Filipanom (Flp 2,5). Len toto nám pomôže odstrániť z nášho života všetku brutalitu a obnoviť v sebe vznešenú ľudskosť, ktorá bola pôvodným Božím plánom pri stvorení. „Kto hovorí, že ostáva v ňom, má aj sám žiť, ako žil on.“ (1 Jn 2,6)

Máme za sebou prvé tri týždne roku 2012. Na konci roku 2011 sme si pripomenuli a oslávili veľkú udalosť narodenia Ježiša Krista. Mohli sme uvažovať o tajomstve Vianoc, úplnej jednoduchosti Spasiteľovho narodenia v jasličkách v prítomnosti Panny Márie a Jozefa, bezvýhradnej otvorenosti pastierov, ktorým anjel zvestoval dobrú novinu, a nesmiernej nádeji troch kráľov, mudrcov, ktorých hviezda zaviedla do Betlehema. Ako mudrci po stretnutí s Ježišom dostali príkaz, aby sa vrátili inou cestou, vydajme sa aj my po novej ceste v tomto novom roku 2012. Svätý Pavol nás vyzýva: „Akákoľvek zatrpknutosť, hnev, rozhorčenie, krik a rúhanie aj každá iná zloba nech sú ďaleko od vás. Buďte k sebe navzájom láskaví a milosrdní, navzájom si odpúšťajte, ako aj vám odpustil Boh v Kristovi!“ (Ef 4,31-32) „Oblečme si teda Pána Ježiša Krista“ (Rim 13,14). Jedine toto dokáže „zastaviť brutalitu a pozdvihnúť našu ľudskosť“ a urobiť nás naozaj ľudskými!

Mary Pereira

Zakladateľ SVD, Spoločnosti Božieho Slova        zomrel 15. Januára – pred 103 rokmi

Na počiatku bolo Slovo

a Slovo bolo u Boha,
a to Slovo bolo Boh.
ono bolo na počiatku u Boha.
Všetko povstalo skrze neho
a bez neho nepovstalo nič,
z toho, čo povstalo…

Prológ z Evanjelia podľa Jána :
obľúbené Evanjelium Misionárov Božieho Slova

15. januára slávi Spoločnosť Božieho Slova sviatok Zakladateľa – sv. Arnolda Janssena. Spoločnosť Božieho Slova založil Arnold Janssen v roku 1875 a v súčasnosti má 6100 kňazov a rehoľných bratov, ktorí pôsobia v 73 krajinách sveta. Viac sa môžete dozvedieť v krátkom dokumente o sv. Arnoldovi Janssenovi.