„Je pre vás lepšie, ak zomrie jeden človek za ľud a nezahynie celý národ.“ (Jn 11,50) Tento výrok veľkňaza Kajfáša bol skutočne prorocký, hoci Kajfáš nerozumel tomuto tajomstvu ani plánu Boha Otca, ktoré sú v tých slovách obsiahnuté. Ježiš prišiel, aby zomrel „nielen za národ, ale aj preto, aby zhromaždil vedno rozptýlené Božie deti“ (Jn 11,52). Ako píše sv. Ján vo svojom prvom liste: „On je zmiernou obetou za naše hriechy; a nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta.“ (1 Jn 2,2)

Kristus nesie kríž – L. Lotto (WGoA)

Vstúpili sme do Veľkého týždňa, ktorý sa začína Kvetnou nedeľou. V tento deň oslavujeme Ježišov príchod do Jeruzalema piesňou:

„Prichádza Kráľ slávy, národ sa raduje.
Otvorte mu brány a plesajte…“

Päťsto rokov pred Ježišovým narodením Boh zoslal proroctvo skrze proroka Zachariáša: „Plesaj hlasno, dcéra Siona, jasaj, dcéra Jeruzalema, hľa, tvoj kráľ ti prichádza, spravodlivý je a prináša spásu, ponížený je a nesie sa na oslovi, na osliatku, mláďati oslice.“ (Zach 9,9)

Keď teraz vstupujeme do Svätého týždňa, dovoľme Duchu Svätému, aby „nám prebúdzal ucho, aby sme počúvali ako učeníci“ (porov. Iz 50,4). Pasáže Svätého písma, ktoré v tomto Veľkom týždni čítame, počúvame a nad ktorými rozjímame, nám odhaľujú hlboké tajomstvá Božieho diela spásy celého sveta. Odpútajme sa od každodenných povinností nášho hektického života a nakloňme sluch k láskavému pozvaniu nášho Pána: „Poďte vy sami do ústrania na pusté miesto a trochu si odpočiňte.“ (Mk 6,31) Pán nás nabáda, aby sme nasledovali jeho príklad a urobili Božiu vôľu naším každodenným pokrmom, aby sme každý deň vzali svoj kríž a nasledovali ho, aby sme zapreli sami seba a aby sme stratili svoj život preňho a tak mohli v ňom získať plnosť života.

Ježiš povedal: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov.“ (Jn 15,13) A svoje slová aj naplno uplatňoval vo svojom živote. „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás.“ (Jn 13,34) Všetky náboženstvá hovoria o láske k blížnemu. Ale iba Ježiš Kristus nám dal kritérium pre našu lásku: „Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás.“ Nakloňme teda svoj sluch a počúvajme Pánov tichý hlas, ktorý nás učí, aby sme ho nasledovali a milovali svojich blížnych.

Blížime sa k vyvrcholeniu Pôstneho obdobia, preto sa pokúsme ešte viac priblížiť k Ježišovmu príkladu, aby sme vo svojom hriešnom tele žili Kristov život skrze vieru v Ježiša Krista. (porov. Gal 2,20)

Mary Pereira

Boh videl, že ľudská neresť sa čoraz viac vzmáhala (Gn 6,5). Ľudia nepočúvali Noema, ktorý bol „najspravodlivejší a najbezúhonnejší muž medzi svojimi súčasníkmi“ a „viedol bohumilý život“ (Gn 6,9). Boh vo svojej spravodlivosti chcel vyhubiť neresť a očistiť zem, preto zoslal na zem štyridsaťdňovú potopu. (Gn 6,17)

Boh odovzdal Mojžišovi svoj Zákon na vrchu Sinaj potom, ako sa štyridsať dní a nocí modlil a postil. (Ex 24,18)

Izraelitom trvalo štyridsať rokov, kým prešli z Egypta do zasľúbenej kanaánskej zeme. Počas tohto putovania zakúsili starostlivosť láskavého Boha, jeho ochranu a vyslobodenie z rúk nepriateľov.

Štyridsať rokov vlády kráľa Dávida malo pre Izraelitov veľký význam, lebo sa zjednotili a vytvorili si kráľovstvo.

Prorok Eliáš putoval štyridsať dní na vrch Horeb, kde zažil hlboké stretnutie s Bohom. (1 Kr 19)

Prorok Jonáš vyzýval obyvateľov mesta Ninive, aby sa štyridsať dní modlili, postili a konali pokánie na odčinenie svojich hriechov. (Jon 3,4-10)

Po prijatí krstu v rieke Jordán Duch Svätý viedol Ježiša na púšť, kde sa štyridsať dní postil a modlil. (Mt 4,1-2)

Pokúšanie diablom – G. Doré (Bible-Library)

Keď sa kráľ Dávid dopustil hriechu, vrúcne sa kajal a postil, aby odčinil svoje hriechy (2 Sam 12,13-17). Vo svojom kajúcom žalme ospevuje Božiu dobrotu a milosrdenstvo: „Bože, ty nepohŕdaš srdcom skrúšeným a poníženým“ (Ž 51,19). „Veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva“ (Rim 3,23) a Boh „chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (1 Tim 2,4).

Milujúci Boh nám dáva čas, aby sme napravili svoje previnenia skutkami pokánia, modlitbou a almužnami. Nech Duch Svätý v tomto milostivom čase premení naše životy a pomôže nám obnoviť náš vzťah s Bohom a blížnymi.

Mary Pereira

RADOSŤ PRE SVET

Vianoce sa opäť blížia. Počas štyroch adventných týždňov sa v modlitbách pripravujeme na veľkú udalosť: Pánov príchod na svet. Áno, Boh sa stal človekom v osobe Ježiša Krista, ktorý prišiel na svet, aby sme sa stali Božími deťmi. Vtelený Boh vlial svojho Ducha do našich sŕdc, aby nám dal silu žiť Božím životom. V Starom zákone Boh vylieval svojho Ducha na vyvolených. Vylial svojho Ducha na Mojžiša, Gedeona, Samsona, Dávida, Daniela a mnohých ďalších. V Novom zákone však Otec vylial svojho Ducha do našich sŕdc prostredníctvom vtelenia, ukrižovania a zmŕtvychvstania Ježiša Krista, ktorého poslal, aby vykúpil celý svet. „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ (Jn 3,16) „Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božímideťmi“ (Jn 1,12).

Narodenie Ježiša – Majster AB Monogram (WGoA)

Svätý Pavol z vnuknutia Ducha Svätého napísal o Kristovej velebnosti: „On je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia… On je hlavou tela, Cirkvi.“ (Kol 1,15 a 1,18) Boh, ktorý nám chcel dať podiel na svojom božskom živote, uskutočňuje svoj zámer prostredníctvom hlavy celého ľudstva, ktorou je Ježiš Kristus. Keď slávime jeho nanebovstúpenie, vyjadrujeme našu kresťanskú nádej, že my, ktorí máme tu na zemi účasť na jeho božskom živote, budeme tiež vyzdvihnutí do večnej slávy, tam kde nás predišla naša Hlava, aby sme naveky žili v kráľovstve nášho Otca. Toto je Boží plán pre človeka.

Nanebovstúpenie Krista – Rembrandt v. Rijn (WGoA)

Kristovo zmŕtvychvstanie nám ukazuje, že náš život sa nemôže skončiť smrťou a hrobom. Kristovo nanebovstúpenie nám zase ukazuje, že sme predurčení na večný život s naším Nebeským Otcom. Ježiš bol dokonalým vzorom pre celé ľudstvo, pretože prišiel na tento svet, aby nás učil o nekonečnej Božej láske a dal nám príklad svätosti, pravdy a dobra. Ako hlava ľudského stvorenia žil svoj život v plnosti a celkom sa obetoval z lásky k Bohu a človeku. Svojou smrťou na kríži za hriechy všetkých ľudí zmieril hriešne ľudstvo s Bohom Otcom, ktorý ho vzkriesil z mŕtvych mocou Ducha Svätého (Rim 8,11). Vzkriesený Spasiteľ bol vyzdvihnutý do neba pred zrakmi učeníkov „a oblak im ho vzal spred očí.“ (Sk 1,9) Keď Ježiš vystupoval do neba, učeníci ho sledovali „a kým uprene hľadeli k nebu, ako odchádza, zastali pri nich dvaja mužovia v bielom odeve a povedali: „Mužovia galilejskí, čo stojíte a hľadíte do neba? Tento Ježiš, ktorý bol od vás vzatý do neba, príde tak, ako ste ho videli do neba odchádzať.“ (Sk 1,10-11) Ježiš povedal svojim učeníkom: „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. (…) Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja.“ (Jn 14-2,3)

Cieľ ľudského bytia teda vidíme v nanebovstúpení nášho Pána. Kresťanstvo je spôsob života, náboženstvo nádeje a osobného naplnenia. Človek sa stáva „naplno živým“ iba vtedy, keď je zjednotený s Bohom, pričom však nestráca svoju vlastnú osobnosť. Dynamika ľudského života sa začína, keď je počatý v matkinom lone a tam sa vyvíja ako ľudská bytosť. Od narodenia si uvedomuje a prežíva svoj ľudský potenciál. V Ježišovi človek nachádza ideál „života v plnosti“, ktorý ho privedie k Otcovi. Zakaždým, keď človek odmietne hriech alebo sebecký spôsob života či život v klamstve, zakaždým keď sa rozhodne žiť svoj život podľa „Reči na vrchu“ (Mt kapitoly 5,6,7), volí si vzkriesenie vo svojom každodennom živote a už na tejto zemi zakúša predzvesť svojho večného života s Bohom. Začína doňho prúdiť život vzkrieseného Krista. Smrť je preňho len bránou do večnosti. Boh ho vzkriesi a dá mu podiel na svojom oslávenom živote. Nanebovstúpenie teda nie je vyhradené iba pre Krista, ale pre každého praktizujúceho kresťana. Musíme však žiť v tejto nádeji a oslavovať Boha naším životom tým, že budeme plniť plán, ktorý má Boh s nami. „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky.“ (Jn 11,25-26)

Modlime sa: Bože Otče, daj nám radosť z nanebovstúpenia tvojho Syna Ježiša Krista, aby sme ho nasledovali ako nové stvorenie, lebo jeho nanebovstúpenie je našou slávou a nádejou. (z nedeľného misála)

Otec J. Mariakumar a Mary Pereira

„Vy sa nebojte! Viem, že hľadáte Ježiša, ktorý bol ukrižovaný. Niet ho tu, lebo vstal, ako povedal.“ (Mt 28,5-6) Ježiš svojim učeníkom nejeden raz predpovedal svoje umučenie, smrť a vzkriesenie. Všetko, čo Ježiš povedal a čo o ňom predpovedali proroci, sa v dejinách naplnilo. Sedemsto rokov pred Kristom Duch Svätý vyriekol proroctvo ústami proroka Izaiáša: „Z úzkosti a súdu ho vyrvali a kto pomyslí na jeho pokolenie? Veď bol vyťatý z krajiny živých, pre hriech svojho ľudu… nerobil násilie, ani podvod nemal v ústach… Po útrapách sa jeho duša nahľadí dosýta.“ (Iz 53,8-11) Keď Ježiš vyhlásil: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím“ (Jn 2,19), predpovedal svoju smrť a vzkriesenie.

Vzkriesenie Krista – P. Veronese (WGoA)

Svätý Pavol ohlasoval v liste Korinťanom vzkriesenie z mŕtvych týmito slovami: „Ale ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera.“ (1 Kor 15,14) Áno, základom kresťanskej viery a nádeje je Ježišovo vzkriesenie. Aj my sme povolaní ku vzkrieseniu. „Alebo neviete, že všetci, čo sme boli pokrstení v Kristovi Ježišovi, v jeho smrť sme boli pokrstení? Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom.“ (Rim 6,3-4)

Tento „nový život“ by mal denno-denne praktizovať každý nasledovník Krista. Pri sviatosti krstu sme boli pokropení svätenou vodou, ktorá symbolizuje účasť na Kristovej smrti a vyjadruje, že sme povolaní zanechať starý život v hriechu a začať nový život v Kristovi. Svätý Pavol bol presvedčený o tejto pravde: „Lebo ak sme s ním zrástli a stali sa mu podobnými v smrti, tak mu budeme podobní aj v zmŕtvychvstaní.“ (Rim 6,5) Majme preto nádej v našom zmŕtvychvstalom Spasiteľovi a pamätajme, že všetky utrpenia, ktoré na nás doľahnú v tomto živote, „nie sú hodny porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť.“ (Rim 8,18) Kresťan sa nemusí báť utrpenia, prenasledovania ani smrti. Majme istotu v tejto pravde tak ako svätý Pavol: „Veď pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk. Oboje na mňa dolieha: túžim zomrieť a byť s Kristom, a to by bolo oveľa lepšie.“ (Flp 1,21-23)

Žiaľ, v našej modernej sekulárnej kultúre je náš život tak veľmi naviazaný na svetské veci, že zabúdame na pravý zmysel nášho života. Boh nás stvoril, aby sme žili na jeho slávu a mohli byť spojení s ním vo večnosti. Svätý Pavol o takýchto ľuďoch hovorí: „Ak len v tomto živote máme nádej v Kristovi, sme najúbohejší zo všetkých ľudí.“ (1 Kor 15,19)

Keď ďakujeme Pánovi za všetky požehnania a milosti tohto veľkonočného obdobia, prosme Ducha Svätého, aby nám pomáhal kráčať na našej pozemskej púti so zrakom upriameným na Neho, a aby sme všetku nádej vkladali do Toho, ktorý zvíťazil nad hriechom, satanom, utrpením a smrťou.

Mary Pereira

Vstupujeme do ďalšieho Pôstneho obdobia. Je to obdobie, kedy máme obnoviť svoj život prehĺbením našich modlitieb, rozjímaním nad Božím slovom, konaním pokánia, pôstom a almužnami na odčinenie hriechov, ktoré sme spáchali. Niektorí naši blízki, ktorí s nami prežívali Pôstne obdobie minulý rok, už možno odišli na večný odpočinok. Ani my sami nevieme, či budeme mať možnosť prežiť celé toto Pôstne obdobie, alebo či sa dožijeme aj ďalšieho Pôstneho obdobia.

Cesta na kalváriu – G. Cariani (WGoA)

Ján Krstiteľ, ktorý prišiel pripraviť ľud, aby kráčal „Pánovou cestou“, pri ohlasovaní Evanjelia pokánia povedal: „Sekera je už priložená na korene stromov. A každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa.“ (Mt 3,10) Ján vyzýval ľudí k tomu, aby „prinášali ovocie hodné pokánia“ (porov. Mt 3,8). Keď nábožne čítame alebo počúvame Božie slovo a uvedomíme si, že sme konali nesprávne, musíme vynaložiť všetko úsilie, aby sme svoje správanie zmenili. Ústami proroka Izaiáša nám Pán hovorí: „A na takéhoto zhliadnem: na pokorného a zroneného duchom a ktorý sa trasie pred mojimi slovami.“ (Iz 66,2) Áno, Božie slovo, ktoré je „ostrejšie ako každý dvojsečný meč“ (Hebr 4,12), by malo „preskúmať môj život“ a odstrániť z môjho vnútra všetky nesprávne presvedčenia, falošné predsudky a zlé úmysly. Malo by pôsobiť ako „kladivo, ktoré drví skalu“ (Jer 23,29) na moje zatvrdnuté srdce a ľahostajnosť voči Bohu a blížnym. Každý deň je darom z rúk milujúceho Boha, aby sme mohli konať dobro a zakúšať Božiu lásku. Život je krátky. Dobro, ktoré môžem vykonať dnes, nesmiem odkladať na zajtra, lebo zajtrajšieho dňa sa nemusím dožiť. Boh si nás vyvolil pre tento život a „ustanovil nás, aby sme išli a prinášali ovocie a aby naše ovocie zostalo“ (porov. Jn 15,16). Strom nášho života musí prinášať dobré ovocie každý deň. Ježiš povedal: „Vám sa Božie kráľovstvo vezme a dá sa národu, ktorý bude prinášať úrodu.“ (Mt 21,43) Boha oslavujeme tým, že sa stávame Ježišovými učeníkmi a prinášame veľa ovocia (porov. Jn 15,8).

Prostredníctvom všetkých prorokov nám Pán hovorí, ako máme zmeniť svoj život. „Oznámili ti, človeče, čo je dobré a čo žiada Pán od teba: iba zachovávať právo, milovať milosrdenstvo a pokorne chodiť so svojím Bohom.“ (Mich 6,8) „V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi“ (Hebr 1,2). „Cirkev živého Boha, stĺp a opora pravdy“ (1 Tim 3,15) sprevádza svoj ľud počas tohto Pôstneho obdobia a vyzýva nás, aby sme sa obrátili k Bohu a „vrátili sa zo svojich zlých ciest“ (Ez 33,11). „Preto, ako hovorí Duch Svätý: „Dnes, keď počujete jeho hlas, nezatvrdzujte svoje srdcia ako pri vzbure, v deň pokúšania na púšti, kde ma pokúšali vaši otcovia; skúšali ma, hoci videli moje skutky štyridsať rokov. Preto som sa rozhneval na toto pokolenie a povedal som: Ich srdce ustavične blúdi; tí veru nepoznali moje cesty. Ako som v svojom hneve prisahal: Nevojdú do môjho pokoja!“ Dávajte si pozor, bratia, aby nik z vás nemal zlé a neverné srdce a neodpadol od živého Boha, ale deň čo deň sa vzájomne povzbudzujte, kým trvá to „dnes“, aby nikoho z vás nezatvrdilo mámenie hriechu.“ (Hebr 3,7-13)

A preto „dnes“ si musím uvedomiť, že:

ja sa potrebujem zmeniť, lebo Pán mi hovorí: „Až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov.“ (Lk 22,32);

ja musím urobiť prvý krok ku zmiereniu so svojím bratom (Mt 5,23-24);
v pokore musím pokladať druhých za lepších odo mňa a hľadieť skôr na záujmy druhých než na moje vlastné záujmy (Flp 2,3-4);

musím poznať Boha (Oz 6,6), hľadať jeho vôľu a plniť ju (Mt 12,50);
musím sa stále modliť a neochabovať (Lk 18,1);

musím „dobrorečiť Pánovi, svojmu Bohu, a prosiť ho, aby mi bol vodcom na cestách, aby sa mi vydarili všetky činy a zámery“ (Tob 4,19);

musím veriť v Boha (Jn 14,1) a žiť životom viery tak, ako moji predkovia (Hebr 11);

musím sa podeliť o Božie požehnania s núdznymi (Iz 58,6-7)

a musím sa vymaniť zo závislosti na televíznych seriáloch a počítačových hrách, aj keď „slobodno všetko, ale nie všetko osoží“ môjmu duchovnému rastu a nie všetko mi pomáha budovať môj život v Bohu (porov. 1 Kor 6,12; 10,23), aby som mohol tráviť viac času s Bohom na mojej duchovnej ceste.

Popolcová streda je začiatkom Pôstu. Kňaz nám urobí na čelo znak kríža so slovami: „Pamätaj, že si prach a na prach sa obrátiš“ alebo „Kajaj sa a ver Evanjeliu“. V duchu kajúcnosti a pokory prežívajme toto požehnané obdobie, aby prinášalo ovocie v našom živote, lebo „nevieme, či budeme mať ďalšiu príležitosť“.

Pane, daj, nech toto Pôstne obdobie prináša viac radosti do môjho srdca, keď konám to, čo sa tebe páči. Pomáhaj mi, aby v mojich skutkoch, slovách ani myšlienkach nebolo nič, čo by sa ti nepáčilo.

Mary Pereira

Jeden môj priateľ, ktorý pracuje ako informatik v istej súkromnej firme, sa mi zdôveril, že má obavy o svoju prácu. Povedal svojej matke: „Mama, nebuď prekvapená, ak budúci týždeň prídem o prácu.“ V podobnej situácii sa dnes ocitá mnoho mladých. Úzkosť, sklamanie, beznádej – tieto pocity sú v dnešnej dobe veľmi časté. Vidíme okolo seba mnohých ľudí (a niekedy sme to aj my sami), ktorí zažívajú podobné ťažkosti.

Nedávno sme slávili Vianoce, sviatok Pánovho príchodu medzi ľudí. Jeho narodenie sprevádzala radostná zvesť: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.“ (Lk 2,14). Ježiš povedal: „Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie.“ (Jn 10,10) Na konci svojho verejného pôsobenia povedal svojim učeníkom: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam, ako svet dáva. Nech sa vám srdce nevzrušuje a nestrachuje.“ (Jn 14,27)

Christus ako Spasiteľ – El Greco (WGoA)

Dal nám Ježiš iba prázdny sľub? Nie, „lebo všetky Božie prisľúbenia, koľko ich je, v ňom sú ,ánoʻ“ (2 Kor 1,20) a „Božie slovo sa k Nemu nevráti naprázdno“ (porov. Iz 55,10-11). Tak prečo potom nedokážeme prežívať ten pokoj, ktorý nám prisľúbil?

Náš Boh s nami uzavrel nádhernú a večnú zmluvu. Ústami proroka Barucha Pán prehovoril k svojmu ľudu: „Keby si bol kráčal cestou Boha, bol by si býval vo večnom pokoji.“ (Bar 3,13; tiež Iz 48,18) „Účinkom pravdy bude pokoj“ (Iz 32,17) a „na svojich lôžkach spočinú tí, čo šli svojou priamou cestou“ (Iz 57,2). „Neznajú cestu pokoja a nieto práva v ich šľapajach“ (Iz 59,8). „Daj sa do priateľstva, pomer sa s ním (s Bohom), len tak prospejú ti tvoje zisky.“ (Jób 22,21)

Ako je možné, že v živote moderného človeka chýba pokoj? Aj keby sme mali všetko na svete pre svoje potešenie, v hĺbke srdca cítime len vyprahnutosť, prázdnotu… Hocijaký bežný problém nás oberá o pokoj a radosť. Je to preto, lebo nedávame Bohu a Jeho slovu miesto v našom živote, nemáme vieru v Boha, v ktorého milujúcej náruči je náš život v bezpečí. Vyznávame, že veríme v Boha, no nechceme, aby vládol nad naším životom. Nechceme kráčať po jeho cestách. Sme ako ľudia, o ktorých sa píše v knihe Jób, ktorí „vravia Bohu: ,Len sa od nás odvráť preč, my tvoje cesty poznať nechceme.ʻ“ (Jób 21,14)

Duch Svätý nám prostredníctvom svätého Pavla hovorí: „my všetci máme poznanie. Ale poznanie nadúva“ (1 Kor 8,1). V dnešnej dobe žasneme nad tým, čo všetko poznajú už malé deti! Zabúdame však na Krista, „v ktorom sú skryté všetky poklady múdrosti a poznania“ (Kol 2,3), veľa si o sebe namýšľame a žijeme nezávisle od neho. Božie slovo nám hovorí, že niekedy možno budeme musieť ísť aj tmavou dolinou (Ž 23,4), prežívať v živote neistotu, brodiť sa vodami a prechádzať cez oheň (Iz 43,2), zakúšať utrpenie, možno sa stretneme s odmietnutím, opovrhnutím a prenasledovaním (porov. Mk 10,39) – a napriek tomu všetkému nás Pán uisťuje, že nám dáva svoj pokoj! Nie je to paradox? Nie, len vtedy, keď vložíme svoj život do jeho rúk a žijeme v úctivej bázni pred Bohom a kráčame po jeho cestách, vtedy bude mať Boh v nás zaľúbenie a požehná nás svojím pokojom, aj keď budeme zakúšať neistotu a ťažké chvíle v živote. „O nič nebuďte ustarostení. Ale vo všetkom modlitbou, prosbou a so vzdávaním vďaky prednášajte svoje žiadosti Bohu. A Boží pokoj, ktorý prevyšuje každú chápavosť, uchráni vaše srdcia a vaše mysle v Kristovi Ježišovi.“ (Flp 4,6-7)

Prostredníctvom proroka Zachariáša nás Duch Svätý povzbudzuje: „Vráťte sa do pevnosti, zajatci nádeje; dnes oznamujem: Dvojnásobne ti vynahradím.“ (Zach 9,12) Aj keď máme vieru a nádej, sú iba povrchné. Stávame sa zajatcami zúfalstva a beznádeje. Ježiš nás prišiel prepustiť na slobodu (porov. Lk 4,18). Majme preto živú vieru v Ježiša, ktorý môže otvoriť nové dvere a cesty aj tam, kde sa pred nami dvere zatvárajú. On je všemohúci a nekonečne milujúci. Jediné, čo musíme urobiť, je „zveriť svoje cesty Pánovi, jemu dôverovať, a on sa už postará“ (porov. Ž 37,5).

Mary Pereira

V krajinách s miernym a subpolárnym podnebím sa striedajú štyri ročné obdobia: jar, leto, jeseň a zima. Na jeseň sa zelené lístie stromov postupne sfarbuje do tmavohneda, neskôr do žlta a na konci jesene lístie začína opadávať.

Jesenné lístie

Keď sme cestovali z jedného centra duchovných cvičení v Nemecku do iného centra v južnom Tirolsku (Taliansko) a odtiaľ do obce Axams v Rakúsku, počas cesty ma upútal pohľad na hory plné nádherných stromov. Lístie stromov malo rôzne farby – od tmavočervenej cez hnedú až po zlatožltú. Žasla som nad krásou Stvoriteľa, ktorý sa svojou krásou delí so svojim stvorením. Niektoré stromy, ktorým už zožltli listy, začali zhadzovať lístie a tak vytvárali okolo seba zlatistý koberec. Tento obraz ma priviedol k zamysleniu nad určitou realitou nášho života. Zdalo sa mi, akoby tie stromy vraveli: „Už sme dokonali svoju úlohu, splnili sme poslanie, pre ktoré nás Pán stvoril. Priniesli sme lístie a ovocie pre dobro ľudí. Aj keď sme zhodili svoje lístie, ktoré „padne do zeme a odumrie“ (porov. Jn 12,24) ; dnes lístie, zajtra možno ty ? stále upierame pohľad k nebu a oslavujeme nášho Stvoriteľa, a zároveň potešujeme zrak ľudí.“

Spolupracujeme aj my s naším Bohom Stvoriteľom a plníme poslanie, pre ktoré nás stvoril? Boh nás stvoril, aby sme ho poznali, milovali (videli ho v druhých ľuďoch a milovali aj ich), aby sme žili pre jeho slávu a mohli byť s ním vo večnosti. „Usilujme sa poznať Pána,“ hovorí prorok Ozeáš (Oz 6,3). Len vtedy, ak niekoho poznáme, môžeme ho milovať. Boh sa nám dáva poznať prostredníctvom Biblie a zjavil nám svoje meno: „Ja som, ktorý som.“ (Ex 3,14) Čím viac Pána poznáme, tým viac sa prehlbuje naša láska k nemu. Pretože On je stelesnená láska, je trpezlivý, láskavý, štedrý, svätý a nekonečne dobrý. A keďže sme stvorení na jeho obraz a podľa jeho podoby (Gn 1,27), dostali sme všetky Božie vlastnosti, ktoré máme v živote rozvíjať a prejavovať, aby sme splnili cieľ nášho stvorenia.

V dnešnom sekulárnom svete sme nabádaní žiť tak, akoby neexistoval Boh, duša, posmrtný život, nebo ani peklo. Akoby sme mali len tento život, a preto si ho musíme naplno užiť.

Áno, Boh stvoril celý vesmír a všetku jeho krásu pre nás, aby sme sa z neho tešili, ale nie za cenu toho, že zabudneme na svojho Stvoriteľa a na to, že máme plniť cieľ nášho stvorenia. Duch Svätý nám prostredníctvom svätého Pavla pripomína, že „naša vlasť je v nebi. Odtiaľ očakávame aj Spasiteľa, Pána Ježiša Krista.“ (Flp 3,20) Na tomto svete sme cudzinci, žijeme ako pútnici v putujúcej Cirkvi. No keďže sme zároveň bojujúcou Cirkvou, kde náš „protivník“ ustavične na nás útočí (porov. 1 Pt 5,8), musíme bojovať proti silám temna a klamstvám nepriateľa, ktorý nám zatemňuje myseľ, aby sme nevideli realitu večnosti. Jeho zámerom je „kradnúť, zabíjať a ničiť“ (Jn 10,10). Chce dosiahnuť, aby Božie stvorenia žili nezávisle od Stvoriteľa, podobne ako sa kedysi on vzbúril proti Stvoriteľovi (Iz 14,12-15; Ez 28,11-19; Zjv 12,7-9). Každý hriech je vzburou proti Bohu, ktorá v nás ničí Boží život. Božia múdrosť nás varuje: „Pri všetkých svojich činoch maj na mysli svoj koniec a nikdy nezhrešíš.“ (Sir 7,40) Matka svätého Ľudovíta IX., ktorý bol francúzskym kráľom, raz povedala svojmu synovi: „Radšej by som ťa videla mŕtveho, ako poškvrneného smrteľným hriechom.“ Veľmi dobre totiž vedela, že „nič poškvrnené nevojde do Božieho kráľovstva“ (porov. Zjv 21,27). Ak nezakúsime kráľovstvo v tomto živote a v živote po smrti, potom sme minuli cieľ nášho stvorenia.

Vráťme sa ešte raz k padajúcemu jesennému lístiu. Dokážeme zrakom viery vidieť skutočnosť, že jedného dňa budeme musieť opustiť miesto, kde sme žili, majetok, o ktorý sme možno bojovali s inými, ľudí, s ktorými sme si užívali život, postavenie, ktoré sme dosiahli možno aj nespravodlivo, alebo svoje dobré meno, ktoré si za žiadnu cenu nechceme nechať pošpiniť? Tak ako stromy, ktoré zhadzujú svoje krásne zlatožlté lístie, aj my raz musíme odhodiť svoj pozemský stánok. „Veď vieme, že keď sa tento stánok – náš pozemský dom rozpadne, máme od Boha príbytok nie rukou zhotovený, ale večný dom v nebi.“ (2 Kor 5,1)

Mary Pereira

Svätý Pavol v Liste Kolosanom píše: „Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás a na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev.“ (Kol 1,24)

V utrpeniach sa dokážeme radovať iba vtedy, keď si uvedomíme božský zmysel utrpenia, jeho konečný výsledok. Jedna matka, ktorá mala sedem detí, raz v kuchyni piekla zemiaky. Keď ich dopiekla, olej ktorý zostal chcela vyliať do dvora. Deti sa práve hrali na dvore. Najstaršia dcéra mala 13 rokov a najmladšie z detí malo 3 roky. Keď toto trojročné dievčatko zbadalo matku vychádzať z kuchyne, rozbehlo sa k nej. Najstaršia dcéra, ktorá stála za ňou, si uvedomila, že keď matka vyleje rozpálený olej, obleje ním toto dieťa. A tak ihneď skočila k malej sestričke a odtisla ju nabok. Nič netušiaca matka vyliala olej, ktorý popálil tvár najstaršej dcéry. Keďže nemali auto, chvíľu trvalo, kým ju previezli do nemocnice. Po celý ten čas však opakovala tieto slová: „Pane, ďakujem ti. Ó, Ježišu, ďakujem ti.“ Vieme si predstaviť, aká to musela byť bolesť, keď jej tvár zasiahol rozpálený olej. Ona však na to nehľadela, ale namiesto toho ďakovala Pánovi, pretože uchránila svoju malú sestričku pred strašnou bolesťou!

Áno, každé utrpenie v našom živote má určitý božský zmysel a keď si to uvedomíme, dokážeme utrpenie prijať . V 23. kapitole Lukášovho evanjelia je opísaná scéna na Kalvárii, kde sú postavené tri kríže. Napravo a naľavo od Ježiša viseli dvaja zločinci. Lotor po Ježišovej ľavici sa mu rúhal: „Nie si ty Mesiáš ?! Zachráň seba i nás!“ Druhý ho však zahriakol: „Ani ty sa nebojíš Boha, hoci si takisto odsúdený ? Lenže my sme odsúdení

Kalvária – Karel Dujardin (WGoA)

spravodlivo, lebo dostávame, čo sme si skutkami zaslúžili. Ale on neurobil nič zlé.“ (Lk 23,39-41) Z tohto vidíme dva druhy utrpenia, ktoré nás môžu postihnúť. Keď „vybočíme z cesty“ Božieho slova, keď v živote odmietame Boha a jeho Slovo, keď neplníme jeho prikázania, potom budeme musieť znášať následky. Je to však pre nás výzva k pokániu. Boh hovorí: „Ja karhám a trescem tých, ktorých milujem. Buď teda horlivý a rob pokánie.“ (Zjv 3,19) Keďže „nič poškvrnené nevojde do Božieho kráľovstva“ (porov. Zjv 21,27), milujúci Boh, ktorý chce, aby všetci vstúpili do jeho života na tomto svete aj v nebi, dopúšťa na nás „zaslúžené“ alebo „spravodlivé“ utrpenie, „lebo zlato a striebro čistia ohňom a bohumilých ľudí v peci utrpenia.“ (Sir 2,5) A preto aj kráľ Dávid s pokorou priznáva: „Že som bol pokorený, dobre mi, aspoň som si tvoju spravodlivosť osvojil. “ (Ž 119,71) V našich utrpeniach si teda uvedomme, že náš milujúci Boh Otec s nami zaobchádza ako so synmi a je na našu nápravu, čo znášame, aby sme mali účasť na jeho svätosti. (porov. Hebr 12,7;10)

Zločinec ukrižovaný po Ježišovej pravici však poznamenal, že „Ježiš neurobil nič zlé“. Áno, on podstúpil utrpenie pre hriešne ľudstvo. Sám splatil dlh, ktorý sme mali splatiť my. Bolo to teda „utrpenie pre druhých“. Svätý Pavol pochopil túto pravdu a keď si uvedomil zmysel svojho utrpenia, radoval sa „v súženiach, v núdzi, v úzkostiach, pod ranami, vo väzeniach, v nepokojoch, v námahách, v bdení a v pôstoch“ (porov. 2 Kor 6,4-10), v potupe a podobných utrpeniach. Bol pripravený „znovu nás v bolestiach porodiť, kým v nás nebude stvárnený Kristus“ (porov. Gal 4,19). Aj my sa preto radujme, keď nás nenávidia, prenasledujú, zavrhujú, vysmievajú sa nám, za dobré sa nám odplácajú zlým a tak ďalej, lebo také chvíle sú pre nás príležitosťou mať podiel na utrpeniach Krista, ktorý trpel nie za svoje vlastné chyby, ale bol ochotný „vymurovať múr, postaviť sa do trhliny“ (Ez 22,30) medzi svätým Bohom a hriešnym ľudstvom. Jeho utrpenie bolo „nezaslúžené“ alebo „nespravodlivé“. Svätá Terezka z Lisieux povedala: „Môžeme získať viac duší pre Krista naším každodenným utrpením, než naším kázaním.“ Tak ako nám Duch Svätý zjavil prostredníctvom sv. Pavla, uvedomme si, že utrpenie je milosť, je to výsada. (porov. Flp 1,29) Pripojme naše utrpenie ku Kristvomu utrpeniu a obetujme ho nebeskému Otcovi na odčinenie našich vlastných hriechov a hriechov mnohých ľudí, ktorí sa vzďaľujú od viery.

V prvotnej Cirkvi apoštoli „posilňovali srdcia učeníkov a povzbudzovali ich, aby vytrvali vo viere a že do Božieho kráľovstva máme vojsť cez mnohé súženia“. (Sk 14,22) Žime tak, ako žil Ježiš (porov. 1 Jn 2,6), urobme z nášho utrpenia „vykupiteľské utrpenie“ ako Ježiš, ktorý prišiel, aby „položil svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mk 10,45). Jedine takto môžeme objaviť zmysel a radosť v našom utrpení. Nech Duch Svätý osvecuje našu myseľ a napĺňa nás Božou múdrosťou, odvahou a mravnou silou.

Mary Pereira

Keď sme viedli duchovné cvičenia v Litve a cestovali sme z jednej farnosti do druhej, všimla som si na ceste veľký kamión, ktorý mal naboku obrovský nápis: POZNÁM CESTU. Keďže ten kamión bol biely a písmená červené, nápis bol veľmi nápadný a upútal moju pozornosť. Vtedy mi napadla myšlienka: Niet divu, že ľudia sa mnohými spôsobmi odkláňajú od správnej cesty. „Stvoriteľ vesmíru“ (Sir 24,12) „stvoril v nich rozumného ducha, rozumom im naplnil srdce, naznačil im, čo je dobré a čo zlé.“ (Sir 17,6) A prikázal im: „Varujte sa neprávosti!“ (Sir 17,11).

Keď sa však stretávame s ľuďmi na duchovných cvičeniach a pri osobných rozhovoroch, zisťujeme, že mnohí z nich sa nachádzajú v žalostnej situácii. Ľudia stratili zmysel pre rozlišovanie zla a veľmi ľahko upadajú do rozličných hriešnych pôžitkov a postojov. Nečistí duchovia nabádajú Božie stvorenia, aby sa búrili proti svojmu Stvoriteľovi. Ich svedomie sa otupuje a dokonca si myslia, že sú múdrejší než Boh. Stali sa takí tvrdohlaví, že dospeli k presvedčeniu: „My poznáme cestu.“ Kráľ Šalamún, ktorý si od Boha žiadal iba múdrosť a pozorné srdce, aby spravoval svoj ľud (1 Kr 3,5-9), si uvedomil túto pravdu: „Aj keby bol niekto z ľudí dokonalý, a chýbala by mu tvoja múdrosť, nebol by ničím.“ (Múd 9,6)

Podobenstvo o slepcovi, krorý vedie slepých – P. Bruegel starší (WGoA)

Trojročné dieťa si myslí, že pozná cestu do škôlky, ale jeho milujúci a starostlivý rodič ide s ním, aby jeho dieťa bezpečne prišlo do škôlky, alebo poverí niekoho iného, aby ho zaviedol do škôlky a priviedol domov. My všetci sme deti nášho milujúceho Otca, ktorým je náš Boh Stvoriteľ a ktorý nám zjavil svojho Syna Ježiša, svoje „Slovo, ktoré sa stalo telom a prebývalo medzi nami.“ (porov. Jn 1,14) „Lebo ak zákon bol daný skrze Mojžiša, milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista.

Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť.“ (Jn 1,17-18) „Boh stvoril človeka pre neporušiteľnosť, urobil ho obrazom svojej podoby“ (Múd 2,23) a chce, aby sme s ním strávili svoj večný život. Svätému Jánovi v zjavení ukázal „sväté mesto Jeruzalem, ako zostupuje z neba od Boha“ (Zjv 21,10). „Ale nič poškvrnené, nik, kto sa dopúšťa ohavnosti a lži, doň nevojde, iba tí, čo sú zapísaní v Baránkovej knihe života.“ (Zjv 21,27)

Tí, ktorí tvrdohlavo a úmyselne odmietajú nasledovať Pánovu cestu, sa nechali zlákať nečistými duchmi, „ktorí prišli, aby kradli, zabíjali a ničili“ (porov. Jn 10,10). Nevyhnutne trpia následky svojich zlých skutkov a dokonca pochybujú o Bohu, s čím sme sa veľakrát stretli počas našej služby.

Dobrotivý Boh, ktorý chce svojim deťom len dobre, nás napomína: „Nehovor: „Božou (vinou) jej (= múdrosti) nemám,“ – ale nerob to, čo má v nenávisti. Nehovor: „On ma zviedol do bludu!“ – Lebo on nepotrebuje bezbožných. Pán nenávidí každú ohavnosť, ani tí ju neobľubujú, ktorí sa ho boja.

Na počiatku stvoril Boh človeka a ponechal mu možnosť rozhodnúť sa. Dal mu svoje príkazy a ustanovenia. Ak chceš zachovávať príkazy, zachovajú ťa, a máš mu večne preukazovať žiadanú vernosť. Položil pred teba vodu a oheň: čiahni rukou po tom, čo si vyvolíš. Pred človekom leží život a smrť, dobro a zlo: dostane to, čo sa mu ľúbi.” (Sir 15,11-18)

„Všetci (…) poznávajú, že nič lepšieho niet nad bázeň pred Bohom a nič sladšieho, ako si všímať Pánove príkazy.“ (Sir 23,37)

Modlime sa: „Pane, tvoja múdrosť nech je s nami, nech nám pomáha a pôsobí v nás.“

Mary Pereira