„Skúšajme ho potupou a mukami, aby sme poznali jeho pokojnosť a vyskúšali jeho pevnotu.“ (Múd 2,19)
Bičovanie Krista – Caravaggio
Keď robíme druhým dobre, zvyčajne dostaneme nejaké zadosťučinenie. Všetci sme stvorení, aby sme konali dobro. „Veď sme jeho dielo, stvorení v Kristovi Ježišovi pre dobré skutky, ktoré pripravil Boh, aby sme ich konali.“ (Ef 2,10) Ale komu robievame dobre? Vari nie tým, ktorí nás milujú, oceňujú, čo pre nich robíme a sú nám vďační? Sme však pripravení naďalej robiť dobre aj tým, ktorí sú voči nám nevďační a urážajú nás?
Je pre nás ľahké robiť dobre tým, ktorí nás milujú, vážia si nás a prejavujú vďačnosť za to, čo pre nich robíme. Sme ochotní namáhať sa a prinášať kvôli nim obete. Sme si istí, že Pán to schvaľuje. V Knihe múdrosti nám však Pán ukazuje skúšku našej trpezlivosti a láskavosti. Ak dokážeme znášať potupu a muky od tých, ktorým robíme dobre, a naďalej im robiť dobre bez ohľadu na to, čo nám hovoria alebo robia, vtedy sme úspešne zvládli túto skúšku. Ak sa však hneváme, sme smutní a sklamaní kvôli nevďačnosti a urážkam druhých, vtedy sme v skúške zlyhali. Nezáleží na tom, čo robíme, ale aký máme postoj k ľuďom a ako sa správame k tým, ktorí nám odplácajú zlým (slovami a skutkami) dobré, čo sme pre nich spravili. Toto je meradlo našej trpezlivosti a láskavosti.
Ježiš je pre nás dokonalým vzorom. Asi 700 rokov pred Ježišovým príchodom prorok Izaiáš napísal: „Opovrhnutý a posledný z ľudí, muž bolestí, ktorý poznal utrpenie… On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti, na ňom je trest pre naše blaho a jeho ranami sme uzdravení.“ (Iz 53,3;5) Toto je proroctvo o Ježišovom utrpení na prvý Veľký piatok. Povznášajú sa naše myšlienky k tomuto „trpiacemu Božiemu služobníkovi“, keď na nás doliehajú urážky, výsmech a zavrhnutie od ľudí, ktorým sme urobili dobre? „Jeho ranami sme uzdravení“. Takže keď znášame bolesť urážok, nevďačnosti a výsmechu druhých, aj my sa môžeme stať nástrojom ich uzdravenia a premeny.
Každý z nás sa chce vyhnúť utrpeniu v živote a nenávidíme ľudí, ktorí nám spôsobujú utrpenie. Ježiš však naopak miloval, robil dobre a modlil sa za všetkých, ktorí mu spôsobovali to najukrutnejšie a najbolestnejšie utrpenie. Jeho postoj k nim bol vždy plný lásky a záujmu. Ježiš chápal bezmocnosť a zaslepenosť ľudí, ktorí sa odplácali zlým za dobré, a predvídal aj následok ich zloby – zničenie Jeruzalema a tiež ich večné zatratenie. Preto mal s nimi zľutovanie. A tento vznešený, jedinečný postoj sa stal zdrojom uzdravenia pre druhých.
Konanie dobrých skutkov je samozrejme hodné chvály a nasledovania. Svätý Jakub píše: „Kto teda vie dobre robiť a nerobí, má hriech.“ (Jak 4,17) Preto musíme konať pokánie nielen za hriechy, ktoré sme spáchali (porušenie Desatora a cirkevných príkazov atď.), ale aj za zanedbanie dobrých skutkov. Boháč v podobenstve o Lazárovi a kňaz s Levítom v podobenstve o milosrdnom Samaritánovi boli odsúdení, pretože nevykonali dobro, ktoré mohli vykonať.
Ani tu však nemôžeme zastať, pretože na rebríku duchovného rastu musíme stúpať stále vyššie a vyššie. Takže vyhýbanie sa hriechom a zanedbávaniu dobrého ešte nie je posledný stupeň… Musíme stúpať až do výšin. Ježiš povedal: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.“ (Mt 5,48) Nazdávame sa, že sa máme snažiť o dokonalosť v štúdiu, práci či životnom štýle… Ježiš však mal na mysli, aby sme boli dokonalí v láske. V reči na vrchu Ježiš vyzýva učeníkov, aby milovali svojich nepriateľov (Mt 5,43-47) a na záver kázania im dal tento príkaz: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.“ (Mt 5,48)
Dokonalí v láske sa stávame vtedy, keď „kráčame cestou, ktorou kráčal Ježiš“ (porov. 1 Jn 2,6). „…utrpenia, ktoré treba znášať, môžu mať tento zmysel: ,Na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev‘“ (KKC 1508; Kol 1,24). Keďže sme údmi Kristovho tela, mali by sme si osvojiť Kristov postoj. Tak môžeme byť naďalej živými údmi Kristovho tela. Keď skutočne milujeme tých, čo nás prenasledujú, prekonávame svoju sebeckosť a nezištne milujeme druhých pre ich vlastné dobro. Takýto postoj sa považuje za našu dokonalosť. Okrem toho ten istý Duch Svätý, ktorý pôsobil v Ježišovi počas jeho života na zemi, aby ho robil dokonalým človekom, prebýva aj v nás. Duch Svätý chce, aby sme naňho reagovali tak ako Ježiš. Vtedy sa stávame zjednotení s Kristom alebo podobní Kristovi. Každý nasledovník Krista je povolaný, aby znášal utrpenia od „zákerného nepriateľa“. Každý z nás má mnoho príležitostí či už v rodine alebo na pracovisku prejavovať tento Kristov postoj vo svojom živote. Vo svätej Eucharistii prijímame Ježišovo obetované telo a krv vyliatu za odpustenie našich hriechov. Kristus v Eucharistii chce vštepiť svoj postoj aj do nášho života. Môže byť azda nasledovník Krista nahnevaný, krutý či netrpezlivý vo chvíľach prenasledovania a nespravodlivého zaobchádzania?
Ježiš bol láskavý vo všetkých chvíľach prenasledovania. „Obetoval sa, pretože sám chcel, a neotvoril ústa; ako baránka viedli ho na zabitie a ako ovcu, čo onemie pred svojím strihačom, (a neotvoril ústa). … Pánovi sa však páčilo zdrviť ho utrpením…“ (Iz 53,7;10). Tak ako Ježiš položil svoj život ako obetu za hriechy ľudstva, aj my ponúknime svoj život ako výkupné za hriechy druhých tým, že budeme znášať neprávosť tak ako Ježiš – s láskavým a pokorným srdcom. Kristov Duch prinášal toto ovocie v Ježišovi (ako človeku) a keď budeme spolupracovať s pôsobením Ducha Svätého, bude prinášať toto ovocie aj v nás.
„Keď mu zlorečili on nezlorečil, keď trpel, nevyhrážal sa, to postúpil tomu, ktorý súdi spravodlivo.“ (1 Pt 2,23)
Fr. JMK, Mary Pereira